Zmena je život? / z denníka reumamy

štvrtok, októbra 05, 2017

Mám rada zmeny. Milujem zmeny mojich vlasov. Už som ich mala všelijaké. Krátke, dlhé, polo dlhé, úplne krátke. Ryšavé, hnedé, blond. Toto ma baví a keď cítim, že potrebujem nejakú zmenu v živote, utekám ku kaderníčke :-) Najlepšie sa cítim v krátkych. Stále hovorím, že mám asi krátkovlasú dušu. Aj keď som mala dlhšie vlasy, nosila som ich vždy vo vrkoči. Mám rada zmeny nábytku. Rada ho premiestňujem a mením. To mám po mamke. Veľa krát keď sme prišli domov, zdalo sa nám, že sme v cudzom byte. Mamka sa činila a prehadzovala nábytok (smiech). Mimochodom, dnes má narodeniny. Všetko najlepšie moja namilovanejšia!

Nemám rada zmeny vzťahov. Som stále s mojim manželom. Áno, 7 rokov v zväzku manželskom je veľmi "veľa" haha. Aj keď ma niekedy hnevá . No ale manželstvo je niekedy náročné, že? Mám stále tie isté deti, aj keď niekedy by som ich aj podarovala (smiech). Ale vydržala by som bez nich asi 10 minút. Nemám rada zmeny tlaku. Vtedy mi ide prasknúť hlava. Nemám rada zmeny počasia. To je to najviac čo reumatici "milujú". Rada spoznávam nových ľudí, no tých stálych nemením. Viete čo je úplne skvelé? Že moje dve najbližšie duše sa tiež presťahovali na západné Slovensko. Prvá bola Mimi, potom Gabika a nakoniec aj ja. No chápete to? Jedna v Bratislave, druhá v Trnave. Tak to malo proste byť.

Mám rada cestovanie. Keď už sme dlho doma, žerú ma mrle. Ale viete čo? Cestujem rada, ale vždy niekde v pozadí sa teším domov. Mám rada cestovanie presne aj kvôli tým návratom.

A hlavne mám rada pocit domova. Môjho domova. Mojej istoty. 34 rokov som bývala v jednom meste. Aj moje deti sa v Košiciach narodili. A žijú tam hlavne moji rodičia. Moja rodina. Moja milovaná babka. Toto nemám rada. Stratu istoty. Toho pocitu. Zistila som, že naozaj je jedno kde bývaš, kde žiješ. Dôležité je s kým. Že mi nechýbajú Košice , ale milované Košice s mojimi milovanými ľuďmi. Naše víkendové stretnutia v našom dome. Toto mi chýba najviac. Ten pocit. Pocit domova, ktorý vytvára rodina. A ja som rada,že ju mám takú akú mám. Nie sme dokonalá rodinka úžasných. Taká ani neexistuje. Sme proste rodina, ktorá drží pokope a v ktorej každý cíti, že vie kam patrí. V rodine mi je najlepšie. Berie ma takú aká som, so všetkým čo ku mne patrí. A presne to mi chýba a túto zmenu nemám rada. Že si nemôžem sadnúť do auta a byť u našich za 5 minút. Tam, kde som vyrastala a cítila tu najväčšiu istotu na svete. Nie každý to pochopí. Možno si poťuká po čele. Veď si zvykneš. Veď to nieje koniec sveta a podobné veľmi "múdre" slová útechy. A ani nechcem aby ma každý pochopil. Nemusí. Som totiž šťastná aj za tento pocit.