Mám rada zmeny. Milujem zmeny mojich vlasov. Už som ich mala všelijaké. Krátke, dlhé, polo dlhé, úplne krátke. Ryšavé, hnedé, blond. Toto ma baví a keď cítim, že potrebujem nejakú zmenu v živote, utekám ku kaderníčke :-) Najlepšie sa cítim v krátkych. Stále hovorím, že mám asi krátkovlasú dušu. Aj keď som mala dlhšie vlasy, nosila som ich vždy vo vrkoči. Mám rada zmeny nábytku. Rada ho premiestňujem a mením. To mám po mamke. Veľa krát keď sme prišli domov, zdalo sa nám, že sme v cudzom byte. Mamka sa činila a prehadzovala nábytok (smiech). Mimochodom, dnes má narodeniny. Všetko najlepšie moja namilovanejšia!

Nemám rada zmeny vzťahov. Som stále s mojim manželom. Áno, 7 rokov v zväzku manželskom je veľmi "veľa"  haha. Aj keď ma niekedy hnevá . No ale manželstvo je niekedy náročné, že? Mám stále tie isté deti, aj keď niekedy by som ich aj podarovala (smiech). Ale vydržala by som bez nich asi 10 minút. Nemám rada zmeny tlaku. Vtedy mi ide prasknúť hlava. Nemám rada zmeny počasia. To je to najviac čo reumatici "milujú".  Rada spoznávam nových ľudí, no tých stálych nemením. Viete čo je úplne skvelé? Že moje dve najbližšie duše sa tiež presťahovali na západné Slovensko. Prvá bola Mimi, potom Gabika a nakoniec aj ja. No chápete to? Jedna v Bratislave, druhá v Trnave. Tak to malo proste byť. 

Mám rada cestovanie. Keď už sme dlho doma, žerú ma mrle. Ale viete čo? Cestujem rada, ale vždy niekde v pozadí sa teším domov. Mám rada cestovanie presne aj kvôli tým návratom.

A hlavne mám rada pocit domova. Môjho domova. Mojej istoty. 34 rokov som bývala v jednom meste. Aj moje deti sa v Košiciach narodili. A žijú tam hlavne moji rodičia. Moja rodina. Moja milovaná babka. Toto nemám rada. Stratu istoty. Toho pocitu. Zistila som, že naozaj je jedno kde bývaš, kde žiješ. Dôležité je s kým. Že mi nechýbajú Košice , ale milované Košice s mojimi milovanými ľuďmi. Naše víkendové stretnutia v našom dome. Toto mi chýba najviac. Ten pocit. Pocit domova, ktorý vytvára rodina. A ja som rada,že ju mám takú akú mám. Nie sme dokonalá rodinka úžasných. Taká ani neexistuje. Sme proste rodina, ktorá drží pokope a v ktorej každý cíti, že vie kam patrí. V rodine mi je najlepšie. Berie ma takú aká som, so všetkým čo ku mne patrí. A presne to mi chýba a túto zmenu nemám rada. Že si nemôžem sadnúť do auta a byť u našich za 5 minút. Tam, kde som vyrastala a cítila tu najväčšiu istotu na svete. Nie každý to pochopí. Možno si poťuká po čele. Veď si zvykneš. Veď to nieje koniec sveta a podobné veľmi "múdre" slová útechy. A ani nechcem aby ma každý pochopil. Nemusí. Som totiž šťastná aj za tento pocit. 

Je piatok. Zajtra letíme domov. Po 14. dňoch. Už by sa aj patrilo, nie? No kto udáva to, čo sa patrí a čo nie? Sedím na pláži, počúvam šum mora, zhlboka dýcham slaný vzduch, napchávam sa melónom a čítam Aňu Geislerovú a jej P.Sku. Nie som ešte na konci, ale s obrovskou istotou viem povedať, že som do nej! Zbožňujem ju. Je tak krásne veselo smutno- melancholicko šťastná. Ach, dojíma ma. A dokonca v knihe hneď na začiatku spomína aj dovolenku v "Řecku". Bola to náhoda. Keď som knihu kupovala, nevedela som o tom. Tak si teda sedím a čítam :

" Jsme na ostrově. Mají tu pláž z černých lávových kamenů. Jime chobotnice, lilky a sardinky a zbytkama krmíme ryby. Nenakupujeme suveníry, jen tu jsme"  

Presne tak to cítim aj ja. Že tu len sme, existujeme a to stačí. Rozdiel je len v tom, že jazdíme aj na výlety a niečo som si aj prikúpila do šatníka. Veď, každému jak je libo :-)

PS. Určite si Aňu kúpte. Pohladí vám dušu.
P.P.S. Ak mi ešte niekto povie, že táto kniha je depresívna, tak mu ňou dám po hlave (smiech) a do očí mu poviem, nech si začne užívať život a naučí sa precítiť každú minútu svojho bytia. 
P.P.P.S. Toto je posledný grécky, tučný denník. Čerpať z tohto obdobia ale budem celý rok. Takže nesľubujem, že Grécko už nespomeniem. Oddýchla som si. Bola to naša druhá naj rodinná dovolenka. Vek detí, 6 a 4 roky je ideál. Chlapci sa spolu prehrali celých 14 dní. Pred rokom to ešte takéto super nebolo. Každým rokom sa nám tá energia ktorú sme vložili do obdobia, keď sa narodil Jerguško, sto násobne vracia naspäť. Začiatky sú pri deťoch narodených do dvoch rokov po sebe náročné, no svetlo na konci tunela je tu. Hurá! :-)

Porto Katsiki beach.

Začal druhý týždeň nášho veľkého, gréckeho dobrodružstva. Je ráno. Ležím v posteli a neviem či mám skôr zodvihnúť hlavu, alebo ruky. Zase som zle spala. Vlastne som tu ešte nespala dobre. Slnko a vyčerpanosť robí svoje. Áno, vždy budem reumu spomínať. Niekto píše o tom, ako si žije s deťmi, alebo čo je "in" v móde, či o varení a ja o tom, aký je krásny život  s dvoma synmi, mužom a reumou. Reumu môžete kľudne považovať za môjho domáceho miláčika. Mali sme 16 rokov nášho psíka Pukiho. Predstavte si, že mopslík sa toľko dožil. Môj zlatý. To preto, lebo mu bolo s nami dobre. Aj nám s ním. 

 No ale reuma je iné zviera . Občas agresívne, občas mierumilovné. Miluje analgetiká. Po nich sa dá do klídku. Takže si tú moju reumu chovám  pekne v Grécku, ako hada na hrudi. Ležím teda v posteli a v pozadí počujem z druhej izby deti. Majú veľkú debatu o ďalšom súrodencovi. No chápete? (smiech).  V izbe mi fučí klíma a pod oknom sused štartuje motorku. A mňa šialene bolia ruky, ale musím niečo napísať, aby som sa prebudila. Niekto má ako života budič rannú kávu, ja ťukanie písmen. Až potom kávu. 

Ale inak je mi dobre. Veľmi dobre. Milujem sledovať chlapcov, ako sú tu šťastní. Ako sa tešia, ako sú non stop namočení v mori, ako jedia nanuky a ryby. Ako sa hrajú na námorníkov. Zbožňujem čas, keď nesledujeme čas. Proste si robíme čo chceme. Do slova a do písmena. Čiže nerobíme nič, za čo by sme dostali Nobelovú cenu. Neponáhľame sa nikam, len jednoducho existujeme v priestore a v nepodstatnom čase. Jasné, že aj hádky vznikajú kvôli somarinám, zrazu sme všetci stále spolu, tak sa nepohádaj z chuti (smiech). No všetky neduhy pominú rýchlo, ako tá vlna v mori, ktorá  ti pošteklí nohy a ide si späť po svojom. 

Leto si užívam. Teším sa, že mám deti len pre seba a nedelím sa o ne s nijakou  inštitúciou. Áno, ja to milujem. Som jediná matka, ktorá je šťastná, že nie sú chlapci v škôlke? A viete čo? Sú to zlatíčka. Keď majú program a nenudia sa, sú kľudní ako baránky. A to že sú aj huncúti ,beriem tak, že sú to malí chlapci, ktorí potrebujú aj neplechu robiť. Hlavne že sú zdraví. Každý deň si uvedomujem, že  je úžasné, že medzi Jonáškom a Jerguškom je len dvojročný vekový rozdiel. Sú to kamoši, vyhrajú sa spolu a veľa krát o nich už ani nevieme. Ten vekový rozdiel je veľká devíza aj na dovolenky. Nikoho k sebe nepotrebujeme, oni si vystačia sami. 

S ú to mali cestovatelia, ktorí milujú  dobrodružstvá.  Zmáknu cestu vlakom, lietadlom, loďou, autom, pešo. Po prvej noci na novom mieste, mu hovoria "doma". Sme z nich namäkko. Zvládajú to super. Cestujú s radosťou. S deťmi sa netreba báť cestovať. Odvďačia sa vám, ani neviete ako krásne. Jerguš bol prvý krát na cestách ako 4 mesačný. V Chorvátsku. Do inej krajiny by som tak malého krpca ani nebrala. Dali sme to s prstom v nose. A bola to super dovolenka aj  preto, že v tom čase behal ešte len Joník. O rok na to, už s dvoma behajúcimi beťármi, to bolo už iné kafe (smiech).

Ale chápem, že cestovanie s deťmi nie je pre každého. Všetko závisí na rodičoch. Keď to oni berú ako dobrodružstvo. Keď sa z toho tešia, tak aj deti k tomu majú pozitívny vzťah. A o tom to je. Učíme našich chlapcov objavovať nové veci, krajiny s láskou a pohodou. Nie je to len o financiách. Cestovať sa dá aj po Slovensku. To sú tiež skvelé výlety. Všetko je o prioritách. 

Je úplne jedno kam sa vaše kroky vyberú. Dôležité pre deti je, že idete všetci spolu ako rodina. Že si užívate a tešíte sa spolu. Cestovaním deťom ukazujeme  svet a učíme ich sa s láskou vracať domov.  Ja to mám najradšej. Keď cestujeme všetci spolu. Neviem si zatiaľ predstaviť, ísť na dlhú dovolenku bez detí. Pár dni ešte áno, ale inak nie. Ja sa proste teším, že môžem všetko prežívať cez deti.  Ich vnímanie zážitkov je pre mňa najväčšie šťastie. Vtedy som najspokojnejšia. 

Milujem leto. Je to jedno z mojich najobľúbenejších ročných období. Prvým je jar. Tú mám najradšej. Možno by bolo na prvom mieste aj to spomínané leto, no to by museli byť teploty do 30 stupňov a vlastne v meste kľudne aj do 25ky. Jedine kde zvládam horúčavy je more. Na ňom som od mala odchovaná. Od mojich 4 rokov sme trávili prázdniny aj v Chorvátsku, pekne na súkromí v dome . Aj preto nemám v obľube organizované dovolenky cez cestovky. Asi dve také sme obsolvovali  už aj s našimi  deťmi a bolo to prvý a posledný raz. Máme radi voľnosť, dobrodružstvo a  dovolenku chápeme ako čas, kedy ani len netušíme koľko je vlastne hodín. Jeme kedy chceme a v neposlednom rade je oddych na súkromí slobodnejší aj pre deti. A viete čo ma na tom ešte teší? To že zapadneme medzi domácich a sledujeme ako žijú. Ráno nakupujeme pečivo v miestnych pekárničkách a kávičkujeme v skrytých kaviarňach v uličkách o ktorých vedia len domorodci a už aj my. Je to kúzelné a keď na to myslím, usmievam sa. Jednoducho rezorty a all inclusive, nie je nič pre nás.
Toto leto sme sa vybrali do Grécka. Boli sme už všelikde ale toto úzmenie sme nemali zatiaľ zmapované Konkrétne sme (keď to píšem, sme ešte tam) na ostrove Lefkada, v meste s rovnakým menom. 2 týždne sme bývali v domčeku so zelenými okenicami, v maličkej čarovnej uličke, kde si krátia cestu motorky a kde je na rohu ulice malá pekáreň. Pred domčekami posedávajú babičky ktorým je vo vnútri teplo. Neviem či je to výhra čo sa týka teploty byť radšej von, ako dnu, ale dajme tomu (smiech).
Strávili sme na tomto čarovnom ostrove celých 14 dní a bolo úžasne. Prvý týždeň nás bolo dokopy 8. Rodina pohromade, sranda a smiech. Výlet  bol takto rodine hromadne zorganizovaný kvôli našej 82 ročnej babke (prababke). Túžila ešte raz vidieť more. No žiaľ tesne pred odchodom nešťastne spadla a skončila s vykĺbeným ramenom. Škoda. Tešili sme sa. Naša babka Ela chodila každú sezónu k moru a do predminulého roka ešte sama. Tento rok si povedala, že pôjde naposledy, že to ešte zmákne. No stalo sa čo sa stalo a asi to tak malo byť. Nevadí. Hlavne nech jej zdravie slúži.
Bolo nám v Lefkade super. Až tak, čo sa mne stáva  pravidelne, že zabudnem na moju reumu a  na ostatné neduhy s ňou spojené a potom ako vždy, dostanem alergiu na slnko.  To, že na to zabúdam je znakom toho, že mi je dobre a že som šťastná, no ale zabudla som na opatrenia, ktoré robím pred tým, ako idem na slnko.  Moja chyba. Ja nie som tip ktorý sa vypeká na slnku. Po prvé ma to nebaví, nehybne ležať a po ďalšie kvôli diagnóze a liekom by som ani nemala. A aj to cítim že to je tak. Nerobí mi to dobre. No jasne že som opálená . To by som tu musela chodiť v skafandri. Takže mám totálne vyhádzaný chrbát a ide ma šľak trafiť. Ešte dobre že to je chrbát kde si na veľa miest nedosiahnem, lebo by som si to sústavne škrabala. Okrem iného ma bolia ramená ako nenormálne, takže s nimi veru pohyb smerom dozadu nehrozí. Takže je to výhoda (smiech cez slzy). Kvôli tomu všetkému poriadne nespím. Ale aby ste si nemysleli že som tu ako za trest. Tieto všetky skutočnosti sú pre mňa klasika. Nič neobvyklé, nič nové pod mojim slnkom. Občas si poviem do kelu, aké to asi je užívať si dovolenku len tak..že nič nebolí, nesvrbí. Povedzte, nie je to nuda? Aké to je? Ja si to už nepamätám. Prisahám (smiech). Ale aj napriek tomu a možno práve preto, som v relax móde a všetko je easy. Tento príspevok som chcela postnúť počas dovolenky, ale signál tu viac menej nieje, ako je a ja sa z toho teším. Z toho že mi internet viac neide ako ide. Teraz žijem realitu. Ja, deti, rodina, leto, prázdniny, žiadne povinnosti. Dovolenka je od slova dovoliť si nikam sa neponáhľať a všetko mať na háku.
Tak  si užívajte slnečné dni, nech už ste v akomkoľvek rozpoložení a kdekoľvek. Leto je krátke, tak si ho nenechajte ujsť.

Pred odchodom do Grécka som chlapcom  zadovážila nových Lemurov a dostali sme k nim ešte ďalších. Vraj ich máme vyvenčiť pri mori. Tak sme urobili!
Mimochodom lemurácke tričká sa najviac hodia na dovolenku kde je milión stupňov. Keď vás priškvarí slnko, alebo máte alergiu, sú úplne top. Voľnejší strih a jemnučký materiál pohladia vaše telo. Ja mám na sebe Mko. 

Jonáško a Jerguško majú na sebe morské potvory. Morského ježka a žraloka. Tých sme vlastne zobrali domov :-) 

PS: ...určite už viete, že všetky lemurácke svietiace radosti nájdete tu.