Že nepoznáte Terezu z úspešného českého blogu Madame Coquette ? To je veľká chyba! Ak raz do jej kúzelného sveta nakuknete, nebudete vedieť, kedy odísť. Táto šikovná mamina má vycibrený vkus, šikovné ruky a skvelé nápady. Zbožňujeme jej fotky, ktoré nás vždy vtiahnu to života Terezkinej rodiny, ktorú tvoria Lola, Alan, Mr. Happy a kocúr Vincent.
A aká je Tereza? Urobte si kávu, vyložte si nohy na stôl a pokecajte si spolu s nami.
Terez, to prečo si začala blogovať, sa ťa pýta asi každý. Ale prečo neblogovať, to je otázka (smiech). Má blogovanie aj nejaké nevýhody?
- Ou jé. To viete, že to má plno nevýhod. Sú chvíľky, keď premýšľam, či tie nevýhody nepresahujú výhody, ale zatiaľ ma to stále baví, takže sa tie nevýhody snažím odburávať. Je to strašný požierač času - ani nie tak to blogovanie samotné ako skôr všetko okolo toho. Administratíva, odpovedanie na veľa správ a mailov. Najskôr som to brala hrozne vážne a snažila som sa na všetko reagovať, odpovedať a ku každému byť maximálne ústretová. Až mi to na chvíľu prerástlo cez hlavu. A tak som si vyhradila čas, ktorý chcem blogu venovať a čo v ňom chcem stihnúť. Na ostatné proste kašlem. Párkrát sa stalo, že sa potom na mňa niekto naštval, že som mu neodpovedala na nejakú správu, pretože ľudia nevidia do toho zákulisia. Podobných správ dostávam proste stovky. Ľudia sa často pýtajú na fakt osobné veci, ktoré zdieľať ani nechcem. Čo chcem zdieľať, je na blogu. Chránim si svoje súkromie. Vďaka blogu som sa tieto veci naučila brať s nadhľadom. Myslím viac na seba a vlastne mi to pomohlo aj v živote. Blog je blog, nie je to celá realita. Iba jej malá časť. Ľudia si často myslia, pretože čítajú tvoj blog, že ťa poznajú a majú právo ťa súdiť.To je ďalšia veľká nevýhoda. Ale z toho, čo dám na blog, nie je možné vydedukovať, kto presne som.Vlastne sa nedá zistiť o mne skoro nič. Každý čitateľ si v hlave vytvorí konkrétnu osobu a v ich hlavách som zakaždým niekto iný.
To máš svätú pravdu. Mala si s blogom na začiatku nejaké ambície?
-Nemala som s blogom na začiatku žiadne plány, nič som o blogovaní nevedela. Čisto zo zábavy som začala písať a rozhodne som si nemyslela, že s ním niečo dokážem. Ani som si neplánovala stáť sa nejakým známym blogerom. Keby mi to vtedy niekto povedal, rozhodne by som sa asi smiala. V dobe, keď som začala, tie materské blogy ešte veľmi neboli. Fičali fashion blogy a ten môj bol vedľa nich skôr taký trápny vtip, seriózna práca to teda určite nebola.
Nie je jednoduché písať. Nie každý to má v sebe. Je to pre teba tá pravá forma vyjadrenia sa?
- Pre mňa je práve to písanie oveľa jednoduchšia forma vyjadrenia sa. Som introvert. Vlastne mám problém súvisle a inteligentne rozprávať nahlas. (smiech) A už vôbec nie pred cudzími ľuďmi. Ešte radšej ale komunikujem cez fotky, ku ktorým väčšinou ani nie je potreba toľko ďalších slov.
Prečo názov Madame Coquette?
- Keď som ešte nemala deti, šila som jednoduché bavlnené šaty a vyrábala šperky. Bola to taká zábava a bokovka. Predávala som na Flere pod značkou Madame Coquette. Vtedy som si k tej značke zaregistrovala aj doménu na Bloggeri. Raz za čas som tam dala príspevok z procesu tvorby. Keď sa mi neskôr narodila Lola a prišiel nápad zdieľať aj ten môj materský svet, bolo mi ľúto zakladať kvôli takejto blbosti novú doménu.(smiech)
Tak som proste len pokračovala s písaním na tej starej, ktorú som aj tak veľmi nevyužívala. Čakali ste oveľa poetickejší príbeh, že? (smiech)
V minulom roku si so svojim blogom skončila na prvom mieste v súťaži "Mama blog" Potešilo ťa to? Máš návod, ako vyhrať? (smiech)
-Samozrejme ma to hrozne potešilo, bola to čitateľská anketa, ocenenie od ľudí, ktorí ma radi čítajú. Veľmi si to vážim a nečakala som to. Myslela som si, že sa umiestním dobre, pretože tých obľúbených materských blogov nie je veľa, ale prvé miesto mi vyrazilo dych. Takže toľko k tomu. A návod - sama neviem, ako sa mi to stalo. (smiech)
Posunulo ťa blogovanie niekam inam v tvojej pracovnej oblasti?
- Áno, to určite áno. Teraz už blogujem 4 roky. Za tú dobu som vďaka blogu spoznala ohromné množstvo zaujímavých a šikovných ľudí, vďaka ktorým sa mi v hlave čím ďalej tým jasnejšie vytvára predstava o tom, čo chcem po materskej robiť. Získala som tiež plno nových skúsenosti, kontaktov a celkovo sa mi veľmi zmenil život. Samozrejme nie kvôli blogu, ale jednoducho preto, že sa zo mňa stala mama. Takže by som povedala, že materstvo a blog dokopy ma nasmerovali v pracovnej oblasti zrazu niekam úplne inam a chcem to v tomto smere udržať.
Krásne fotíš. Začala si s tým, už keď si bola malá. Aj si fotografiu študovala?
- Po maturite som chodila asi rok na súkromnú večernú školu umeleckej fotografie. Ale nevydržala som tam, vôbec ma to nebavilo. Tie fotky tam nejako strácali to kúzlo. Často mi učiteľ vyčítal na fotkách niečo, čo sa mi naopak veľmi páčilo. Živo si pamätám, ako raz celá trieda odovzdávala úlohu na zadanie "nájdené zátišie". Ja som na svoju prácu bola fakt hrdá. V tej dobe sa na foto školách digitálne zrkadlovky nepoužívali, aj keď už samozrejme existovali. Všetci sme fotili na kino filmové zrkadlovky, takže za jednou fotkou bolo ďaleko viac práce a času. A zo všetkých asi 30 prác, učiteľ vytiahol tú moju a pred celou triedou povedal: "Tak toto je presný príklad toho, ako to absolútne vôbec nemá vyzerať".(smiech) Nehodnotil tú fotku vôbec technicky ale umelecky. V tej chvíli mi to v mozgu zacvaklo a povedala som si, že toto nechcem. Cit pre obraz sa nedá naučiť a nemá v skutočnosti žiadne pravidlá. Môže sa drilovať technika, ale fotografické oko má každý svoje. Povedala som si, že nepotrebujem byť profesionálny umelec za cenu toho, že pre mňa tie fotky stratia kúzlo okamihu. Musím to robiť tak, aby ma to robilo šťastnou. Síce stále s tou technikou bojujem, ale aspoň to robím skutočne s radosťou.
A je to aj cítiť. Tú lásku a nadšenie, ktoré do každej fotky dávaš. Máš zmysel pre ten správny okamih a za každou fotkou sa skrýva príbeh. Máte doma voľné miesta na stene?
- Ja práveže vôbec nemám rada povešané fotky na stenách. Teda myslím, také tie rodinné. Máme na stenách pár obrázkov, napríklad staré reklamné plagáty, ktoré sme si kedysi priviezli z Francúzska alebo obraz stromu od neznámeho umelca, ktorý sme zjednávali na blšáku. Ale fotky nie. Sem tam niekde washi páskou prilepím nejaký podarený polaroid. To je taká dočasná výstavka. Fotky inak uchovávame v albume a vo fotoknihách. Takže skôr máme zaplavenú knihovňu.(smiech)
A čo Lola a Alan? Sú radi objektom tvojich záberov? Či im to ide aj niekedy na nervy?
- Lola sa rada fotí, ale fotíme len keď na to máme obe náladu. Keď sa jej nechce, nie je dôvod to robiť. Alan ma nemôže vidieť, keď ho fotím. Keď ma zbadá, začne mi pózovať asi tak 2 centimetre pred objektívom (smiech). Ale ja mám aj tak radšej skôr momentky, keď o mne ani nikto nevie. A všetci, vrátane detí, si hrozne radi pozeráme fotoalbumy. Tie fotky pre nás majú obrovitánsku hodnotu. Sú to okamihy, spomienky. Lola najviac miluje svoj prvý fotoalbum, kde som tehotná a ona sa potom narodí. To strašne komentuje a minimálne dvakrát do mesiaca ho chce vybrať z knihovne. Potom si tiež rada pozerá fotky z našich ciest.
Nedávno sa z teba stala vydatá pani. Mali ste krásnu svadbu. Nežnú, rozprávkovú. Nič prehnané. Prečo ste sa nakoniec rozhodli, že sa s Mr. Happym vezmete?
- My sme vždy vedeli, že sa raz zoberieme. Len sme nevedeli, kedy a taktiež sme chceli mať najprv deti. Ale to, že raz budeme mať tajnú svadbu, o ktorej nikomu nepovieme, sme mali naplánované už niekoľko rokov. Len sme čakali na ten správny impulz. Nakoniec sme sa rozhodli tak úplne spontánne. A bolo to super. Len my, svedkovia a naše deti. Presne tak, ako sme si to celú dobu predstavovali.
Rada podporuješ české a slovenské značky. Oblečenie, hračky, knižky. Na blogu robíš rôzne recenzie. Ktorá knižka u vás doma momentálne fičí?
- Jej, ste milé , že sa pýtate práve na knihy. Viete čo,vôbec neviem, ktorú z tých všetkých ktoré máme doma, by som dala na prvé miesto. Máme obdobia, kedy je u nás v obehu aj 15 knižiek. Minimálne!. Čítame stále a veľa. Ale je jedna knižka, ku ktorej sa často vraciame. Volá sa Můj medvěd Flóra. Je krásna a nežná.
Ako vyhľadávaš nové veci? Chodia k tebe samé alebo cielene "browsuješ"?
- Aj jedno aj druhé. Som celkom náročná, takže keď mám svoju predstavu, dlho hľadám - nie len u nás, ale aj na zahraničných weboch. Inokedy mi proste niečo napadne, alebo má niekto osloví, či inšpiruje.Mám rada neokukané veci s nápadom.
Pôsobíš neuveriteľne pokojným dojmom. Vieš sa aj rozčertiť? Pri dvoch deťoch to nie je až tak ťažké mať občas aj zvýšený tlak, že?
- To viete, že áno. No deti musia urobiť fakt niečo extra, aby ma skutočne veľmi nahnevali. Ďaleko viacej má hnevajú dospelí ľudia.
Veľmi radi všetci spolu cestujete. Mnohí ľudia sa s malými deťmi boja ísť niekam do diaľav. Alebo sa im jednoducho nechce. Aká je výhoda cestovania s deťmi?
- Raz som čítala jeden článok, kde sa písalo, že cestovanie je pre deti rovnako prínosné ako čítanie knihy. Načerpávajú jedinečné zážitky, atmosféru, objavujú nové miesta, iné kultúry. Povedala by som to tak, že je to akási výhoda. Ale necestujeme spolu kvôli konkrétnej "výhode", ale proste preto, že nás to všetkých baví. Je to náš spôsob života. Strach z cestovania nemáme, veď sa všade dohovoríme. Cestujeme s deťmi len na bezpečné miesta a stať sa nám konieckoncov niečo môže aj pred vlastným domom. Deti sú od mala zvyknuté, cestovanie si užívajú. Pre ne to má veľa pridanej hodnoty. Napríklad, že táta v tej dobe nechodí do práce a je stále s nimi. Taktiež neriešime také tie bežné veci, ako je upratovanie, rôzne povinnosti. Máme čas len sami na seba, nič iného nepotrebujeme. Je to iná atmosféra. Lola miluje lietadlá, lode, aj cestu autom. Bavia ju nové miesta. Ona je rodená cestovateľka. Alánek je "raubíř". Či je doma či na cestách. (smiech) Je ešte malý. U neho sa neskôr ukáže, či sa bude rovnako ako Lola tešiť na cestovanie už dopredu. Zatiaľ si s nami užíva ten okamih. Ale myslím si, že rodičia sú v tom ohľade pre deti vzor. My dospeláci ovplyvňujeme deti tým, čo sami cítime. Berú to cestovanie tak, ako to berieme my. Ale to má každý rodič v sebe dané inak a každý musí počúvať svoje srdce. Niekto si nevie predstaviť odcestovať s malým dieťaťom do zahraničia a ja si zas neviem predstaviť nechať deti u babičky a ísť niekam iba sama s manželom. Prečo by sme to robili? Veď oni chcú byť s nami, my s nimi a rodinné cestovanie je proste bomba. Strašne nás to všetkých baví. Deti cestujú úplne inak, ako cestujú dospeláci. Vidia iné veci.Vnímajú inak zážitky a nám to pomáha prežívať cestovanie úplne naplno. Pokiaľ to človek v sebe cíti, nemá dôvod sa obmedzovať.
Vychutnávaš si výlety aj bez fotoaparátu? Alebo si ako čínsky turista? (smiech)
- Určite si vychutnám výlet aj bez foťáku. Ja nikde nefotím nonstop. No keď sa mi podarí zachytiť pár snímkov, ktoré v sebe majú atmosféru, pocity, silu okamihu, tak ich neskôr môžeme prežívať stále dookola znova a znova. A preto fotím a preto ma to baví. Tie fotky pre mňa majú trvalú hodnotu. Nie som klasický turista - fotograf. Nefotím pamiatky na 1000 spôsobov. Vlastne po pamiatkách a turistických atrakciách skoro vôbec nechodíme. Nebaví nás to. Baví nás v tých miestach len tak existovať, čerpať atmosféru a vnímať ju cez oči našich detí. Mať svoje vlastné drobné zážitky, radosti a momenty, ktoré sú tak skvelé práve preto, že sú len naše. To všetko sa snažím v mojich fotkách zachytiť. Pravdepodobne tie fotky majú potom tú výpovednú hodnotu len pre nás, ale to je presne to!. Keď si neskôr tie fotky pozerám, nevidím len tie miesta, kde sme boli, ale cítim ten pocit, ktorý som mala, ktorý som cítila z detí. Deti vidia svet inak než dospelí. Je to skvelé! Pomáhajú nám žiť naplno, všímať si iné veci, premýšľať inak. V tých fotkách sa to veľmi prejavuje. A preto ich potrebujeme. Neskôr si ich pozerám a pripomínam si, čo je naozaj v živote dôležité. Každý v živote lipne na nejakej zdanlivo malej dôležitej hlúposti a pre mňa je práve to fotenie a také dokumentovanie vlastného života. Toho, čo ma na ňom baví.
Si neuveriteľne zručná. Ty si všetko dokážeš vyrobiť sama. Toto na tebe obdivujeme. A ešte si to aj krásne nafotíš. To je už konečná. V dobrom ti závidíme.
- Ja práveže zas tak extrémne zručná nie som. Viem zo všetkého trocha a nič poriadne. To ma veľmi hnevá! (smiech) Radšej by som vedela jednu vec naozaj dobre, než zo všetkého trocha. Som prelietavá. Nedokážem dlho pri niečom vydržať. Potrebujem, aby sa stále dialo niečo nové.
Ako najradšej tráviš čas, keď si sama bez detí?
-Ja bez deti veľa času netrávim. Sú malé. Chcem si ich užiť pokiaľ o to majú záujem. Ale keď som raz za čas bez nich a nie je to z dôvodu, že mám pracovnú záležitosť, tak triedim. (smiech). Len čo som to napísala, smejem sa zo seba. Ale ja milujem také to robenie poriadku. Triedenie vecí, zarovnávanie. Baví ma to. Prináša mi to vnútorný pokoj. Ale aj tak máme doma stále bordel. Nerozumiem tomu. (smiech)
Ono sa aj hovorí, že ak si chceš upratať v mysli, poupratuj. Potrieď si myšlienky. A vidíš, funguje to! Dokážeš aj úplne vypnúť?
- To veľmi neviem, alebo skôr asi necítim tú potrebu. Odpočívam aktívne. Keď si potrebujem odpočinúť od jednej práce, odpočívam pri druhej. Vyzerám ako workoholik, ale to nie som. Som jednoducho aktívny typ človeka, vyhovuje mi to. Stačí mi "vypnúť" len na chvíľku s kamoškou na káve, s deťmi pri hre. V spánku. (smiech)
Vieš si predstaviť, že s blogovaním raz skončíš? Alebo sa blogovanie stalo neoddeliteľnou súčasťou tvojho ja?
- Viem si to predstaviť. Blog je síce súčasť môjho života, ale nie neoddeliteľná ani vyslovene extra dôležitá. Robím to preto, že ma to baví, že to baví ľudí. Veci, ktoré robím dostávajú ďalší rozmer tým, že niekoho inšpirujem. Mám to rada. Ale určite to tak nebude navždy. Teraz je to životná fáza, ktorá raz prestane dávať zmysel a bude potrebné sa posunúť zas niekam ďalej.
Na Terezke je úžasné sledovať jej skromnosť a pokoru. Jej hĺbavé vnímanie života a materstva. Žije úprimne a jednoducho tak, ako to cíti. Nepotrebuje byť dokonalá a hrať sa na niečo, čím nie je. Miluje svoju rodinu a snaží sa jej dať to najlepšie, čo vie. Je to typ človeka, ktorého sa nedá nemať rád. Hoc je to len prostredníctvom jej písmen v blogu. Žije tu a teraz. S láskou a s očami otvorenými dokorán.
Všetky fotky použité v rozhovore sú z rodinného albumu Terezinej rodiny z ich letnej cesty po Taliansku.
Ďakujeme
Barby a Mimi
