Na dráte Katarína Bagočiová Dušičkový špeciál

piatok, októbra 27, 2017

Každý rodič sa dostane do obdobia, keď sa jeho potomok začne zaujímať o otázky života a smrti. Veľakrát nás to zaskočí a poriadne ani nevieme, ako odpovedať. No tak ako narodenie, tak aj smrť je súčasť života a táto téma by nemala byť v rodinách tabu. Práve v tomto dušičkovom období, keď navštevujeme cintoríny a spomíname na tých, ktorí tu už nie sú, môžeme deťom túto problematiku ujasniť. Ako deti rastú, uvedomujú si to viac a my sme tu od toho, aby sme im s tým pomohli. Ako by sme im mali odpovedať? Ako im to vysvetliť? Položili sme otázky Kataríne Bagočiovej, ktorá okrem toho, že je psychologička, pracovala v škôlke, píše 3 blogy, je aj maminou dvoch krásnych detí. V neposlednom rade sa tešíme, že je jednou z vás, ktoré čítajú náš blog. Že sme ju našli medzi vami, šikovnými maminami.

Blíži sa sviatok všetkých svätých a práve počas tohto obdobia môžeme očakávať od našich detí otázky, ktoré nás možno aj zaskočia. Prečo ľudia zomierajú? Kde sú keď zomrú a podobne. Máme vôbec deti, ktoré sú vnímavé, touto smutnou témou zaťažovať?

- Smrť je pojem, ktorý môže znieť pre ľudí hrozivo, ale je tiež súčasťou kolobehu života, a preto by sme túto tému nemali brať ako záťaž pre deti, ale ako jeden z námetov na rozhovor s nimi, najmä vtedy, keď o túto tému samé prejavia záujem. Práve v tomto dušičkovom období sa môže záujem o túto tému zvýšiť. Kľúčom už ostáva len spôsob, ako im smrť pomôcť lepšie pochopiť, neurobiť z nej strašiaka, ale prijať ju ako niečo, čo nikoho z nás neminie. Deti sú nám, čo sa týka hodnoty ich osobnosti, rovnocenné, a preto nie je namieste ich v tejto téme klamať, zavádzať, používať nejasné pojmy, ktoré si môžu vyložiť po svojom, a tak sa dostať do bolestného kruhu nereálnych fantázií, ktoré sú mimo reality.

V akom veku je vôbec vhodné o tom s deťmi hovoriť?

- V akomkoľvek, keď sa nás na to pýtajú. No intenzívnejší záujem o tému smrti možno badať okolo piateho roku života. Spomínam si, ako som raz viezla dcéru zo škôlky domov. Mala vtedy 4 roky. V rádiu práve hovorili o smrti princeznej Diany (asi to bolo v čase výročia jej smrti). Zaujalo ju to natoľko, že sa ma začala vypytovať na podrobnosti a ja som jej musela zvyšok cesty a ešte aj doma hovoriť o princeznej Diane, o jej havárii, kto tam s ňou vtedy sedel v aute, všetko chcela vedieť. Iný deň sa ma pýtala na smrť jednej svätice zabitej ruským vojakom. Ešte keď sa ráno prebudila, chcela vedieť pokračovanie. Alebo je náhla otázka raz večer v posteli, že prečo bolo stvorené zomieranie. Ťažké filozofické témy aj na dospelého. Ale to sú deti. Malé, a predsa veľké, lebo nám ukazujú vlastnú malosť v tom, že nevieme všetko, že aj pre nás sú ešte mnohé veci nejasné a hmlisté.

Je dosť náročné vysvetliť malému dieťaťu to, že smrť je konečný stav. Ako im to teda vyjasniť? Určite nie je vhodné im hovoriť, že dedko zaspal, alebo odišiel, však?

- Pre malé dieťa ja naozaj náročné pochopiť smrť v takej hĺbke, ako ju dokáže pochopiť dospelý (a aj on v týchto otázkach často tápa, nerozumie, hľadá zmysel), no môžeme byť dieťaťu pomocníkom v tomto tápaní. Aspoň do takej miery, do akej je vzhľadom na svoju intelektuálnu úroveň schopné toto tajomstvo pochopiť. Môžeme mu napĺňať jeho detskú zvedavosť, túžbu poznávať svet, život a všetko čo sa ho týka, ale len ak k nemu budeme úprimní. Vysvetovať jednoducho, vecne, nedramatizovať, ani zbytočne nezľahčovať tieto fakty, hovoriť pravdu: ľudia zomierajú, lebo naše telo vekom slabne, starne, nevládze, roky nám slúži a vykonáva množstvo práce: srdce bije, žalúdok deň čo deň trávi potravu, nohy nás nesú, ale príde čas, keď sa telo opotrebuje, tak ako aj veci okolo nás. Môžeme použiť prirovnania, javy, ktoré sa dejú v prírode: rastlinka rastie zo semienka, klíči, rozvíja sa, kvitne, a potom opäť vädne.
Slová o tom, že smrť znamená spánok, alebo odchod môžu byť pre dieťa mätúce, môžu v ňom podporiť rozvoj strachov. Spánok, buď ich vlastný, alebo spánok niekoho blízkeho by sa preňho mohol stať možnosťou, že sa už on sám alebo blízky neprebudí. A zase odchod, hoci aj krátkodobý, v ňom môže vzbudiť strach, že sa ten druhý, blízky človek už nevráti. Deti potrebujú našu úprimnosť, autentickosť, potrebujú pravdu.
V konečnom dôsledku cieľom rozhovoru nie je ani tak pochopenie smrti, veď ako som spomínala vyššie, aj pre nás dospelých sú mnohé veci týkajúce sa jej zmyslu, prípadne utrpenia spojeného s ňou, ťažko pochopiteľné. Cieľom teda nie je uchopenie toho pojmu, ale kontakt s dieťaťom, zdieľanie pocitov, náhľad na to, ako vníma veci okolo seba ono a ako my, ako vnímame nielen radostné oblasti života, ale aj bolesť, utrpenie, nezhodu, konflikty.

zdroj: internet

Mnohých z nás určite zaskočí, keď vám vlastné dieťa povie, že nechce zomrieť, alebo nechce aby ste zomreli vy. Ťažko sa nám na to reaguje. Sme zaskočení. Ako na to odpovedať?

- Áno, tejto myšlienke by sme sa radšej vyhli aj my dospelí. Je ťažké prijímať vlastnú konečnosť aj konečnosť našich blízkych. Aj tu platí: rozprávať sa s deťmi o ich pocitoch, nezahriaknuť ich, nezamiesť bolestné témy pod koberec, nedávať deťom najavo, že na také veci sa nemá myslieť alebo o nich hovoriť. Vypočuť si ich obavy a povedať im aj o tých svojich: Áno, rozumiem, že ti táto predstava spôsobuje strach, úzkosť, že nechceš aby som zomrela ja, ocko, sestrička, babka, dedko a pod. Aj mne by bolo ľúto, keby niekto z vás zomrel. Ale teraz sa môžeme tešiť z toho, že žijeme, že sa máme, môžeme sa hrať. Teším sa, že môžem počuť tvoj hlások. Nevieme kedy zomrieme, ale teraz sme tu, a preto tento čas využijeme ako vieme.

Pre mnohé rodiny je táto téma tabu. Akoby dospelí chceli chrániť deti pred smútkom a bolesťou. Je to správne?
- Deti odrážajú naše strachy, naše obavy a postoje k životu. Ak sa bojíme my, ak o smrti hovoríme ako o strašiaku, alebo sa tejto téme vyhýbame, vzbudzujeme v deťoch pocit, že ide o niečo neprípustné na rozhovor. Naše strachy alebo mlčanie o tejto téme vytvára živnú pôdu pre rozvoj fantázii, ktoré sa vzdiaľujú realite. Skôr, než sa dieťaťa začne týkať smrť bytostne (úmrtím blízkeho alebo preňho známeho človeka), je lepšie, ak sa tejto témy dotkne okrajovo, napríklad aj rozhovorom o kolobehu života, na ktorý je príležitosť v čase dušičkovom, návštevou rozsvietených hrobov, zapálením sviečky.

V minulosti bola smrť bežnou súčasťou rodín. Viac generačné spolužitie učilo deti prirodzene, že tak ako sa rodíme aj zomierame. Mali to vtedy deti v tomto ľahšie?
- Deti, ktoré majú osobné skúsenosti so smrťou, dostávajú sa s ňou do kontaktu, majú tendenciu pochopiť ju rýchlejšie. Názorný príklad je vždy lepšou pomôckou ako dlhé teoretizovanie. Podobne to môže byť aj v krajinách, kde býva smrť bežnejším javom, ako u nás.

Asi každý rodič má veľkú dilemu v tom, či dieťa zobrať, alebo nezobrať na pohreb. Či chceme alebo nie, občas nad tým každý z nás rozmýšľa a mnohí to reálne musia riešiť. Ako si v tomto pomôcť?
- Je dobré, ak rozhodnutie ísť či neísť na pohreb, necháme na samotnom dieťati. Nechať ho, aby sa v slobode a bez nátlaku rozhodlo podľa toho, na čo sa cíti, čo je jeho potrebou. A keď sa už rozhodne pre svoju účasť na pohrebe, vysvetliť mu, čo sa tam bude diať, pripraviť ho na to, ako pohreb prebieha, že mŕtveho uložia do truhly, tú potom položia do zeme, no jeho už nič nebolí, nič necíti, a teda mu už nič z toho neubližuje, že na pohreboch ľudia plačú, sú oblečení v čiernom a podobne. Takáto psychická a praktická príprava usmerní ich očakávania, ktoré tak budú mať bližšie k realite. Spomínam si na pohreb svojho milovaného dedka. Mala som 13 rokov, doteraz si pamätám tú vôňu smrti v Dome smútku (po niekoľkých rokoch na výlete, som túto vôňu zacítila na ceste, hovorila som si, že tá vôňa mi pripomína dedkovu smrť, a naozaj, po chvíli som v diaľke zbadala pohrebný sprievod..), stále som sa chodila pozerať na jeho nehybné mŕtve telo, ako leží v truhle v čiernom obleku, dotýkala som sa jeho akoby voskových rúk, akoby sa zmenil na figurínu. A cez tieto posledné dotyky som sa s ním lúčila, až kým sa nestratil pod zemou.

zdroj: pinterest

Čo ak sa dieťa zaoberá smrťou až veľmi a je z toho smutné?
- Pokiaľ sa dieťaťa bezprostredne dotkla smrť blízkeho človeka, je prirodzené, že smúti, prechádza procesom smútenia a je potrebné, aby sme tomuto procesu nezahatali cestu. Deti si svoj smútok musia odžiť, smútiť im vlastným spôsobom, je správne dovoliť ich emóciám, aby voľne prúdili také aké sú. Keď sa dieťa zaoberá smrťou až príliš a badáme na ňom nezvyčajný smútok, hoci sa ho smrť priamo nedotýka, môže to byť výkričníkom, aby sme sa pozreli aj do seba samých. Nevytvorili sme my sami v dieťaťu predstavu smrti ako niečoho strašného? Nie je táto téma v našej rodine tabu? Má dieťa možnosť slobodne hovoriť a slobodne vypúšťať svoje pocity tak ako prichádzajú? Povedala by som, že prehnané obavy budú skôr príčinou toho, že dieťa nemá vytvorený bezpečný priestor, v ktorom je možné s blízkou osobou hovoriť o čomkoľvek, aj o takýchto ťažkých a bolestných témach.

Spomínanie na zosnulých nemusí byť len smutné. Môžme si z toho spraviť aj rituál, hovoriť napríklad o babke, ktorá tu už nie je, smiešne historky, príbehy. Aj to dopomôže prijať smrť ako takú?
- Iste. Rituály, zvyky, pravidelnosť a režim vytvárajú v živote dieťaťa pocit bezpečia. Bezprostredne po smrti, a aj istý čas po nej, v procese smútenia, nie je chuť na žartovanie, ale práve to môže byť neskôr prejavom, že smútiaci sa so smrťou blízkeho postupne vyrovnáva, dokáže sa zasmiať na vtipe, hovoriť o príjemných, nielen nepríjemných spomienkach.

Aký je optimálny vek dieťaťa, aby slovo smrť dokázal pochopiť?
- Približne okolo desiateho roku života sú deti schopné vnímať smrť tak ako dospelí. To znamená ako definitívny, nezvratný fakt, ktorý sa týka každého. Deti v predškolskom veku si smrť vysvetľujú ako spánok, prípadne pobyt na inom mieste, v inom svete, môžu si myslieť, že človek, ktorý zomrel, sa stal anjelom. Neskôr, okolo 6-8 rokov, chápu, že smrť je definitívna, nedokážu si však uvedomiť, že sa týka aj ich, že aj oni raz zomrú. Myslia si, že zomierajú len starí, chorí, takí, ktorí sa nestarajú o svoje zdravie. Až okolo desiateho roku sú schopné pochopiť, že každý živý tvor raz zomrie a na zem sa už nevráti.

Ak už dieťa pochopí zomieranie a smrť, stáva sa, že často z nej majú obrovský strach. Niekedy ten strach je nevysvetliteľný a dieťa mu silno prepadá. Je toto signálom, že dieťa túto súčasť života nevie spracovať? Ako v takomto prípade postupovať? Ak dieťa odmieta napríklad šport, má nočné mory súvisiace so smrťou.
- Je prirodzené smútiť, keď nám niekto zomrie. Smútenie má svoje špecifiká, svoj proces, ktorým je potrebné si prejsť. Ak sa však v živote dieťaťa nič také nestalo a doma dieťaťu poskytujeme bezpečný priestor na rozhovor o tom, čo ho trápi, zaujíma, treba pátrať, či sa niečo nevyskytlo v jeho širšom okolí, v škole, či nepočul niečo, čo ho vystrašilo z úst iných ľudí. A potom mu dať možnosť, aby sa zo svojich obáv mohlo vyrozprávať. Nočné mory sa môžu objavovať u detí, ktorým nie je dovolené prejavovať svoje pocity.

Keď dieťa prežije tragickú smrť blízkeho člena rodiny, je potrebné s touto témou intenzívne pracovať, aby ju dieťa dokázalo lepšie spracovať. Sú isté postupy ako sa túto traumu učí prekonávať?
- Povedala by som, že základné piliere vyrovnávania sa so smrťou blízkeho človeka sú: autentickosť: umožniť dieťaťu prejaviť svoj smútok tak, ako ho cíti, či už ide o plač alebo potrebu sa do seba uzavrieť, umožniť mu, aby hovoril o svojom hneve (nemal by však mať podobu fyzickej agresie smerom k iným ani k sebe, môžu ho však vybiť trebárs búchaním do vankúša a pod.), žiaden pocit nie je tabu, neprípustnosť, nič z toho, čo cíti, nie je zakázané. To isté sa týka aj dospelého, ktorý so smútkom práve žije. Ak ide o tak veľkú tragédiu ako je smrť blízkeho, dovoliť si plakať aj pred dieťaťom, dieťa sa tak učí, že aj smútok a jeho slobodné prejavenie je súčasťou života a do budúcnosti si tak berie lekciu toho, že mať emócie a prejavovať ich je prirodzené.
úprimnosť: nazývať veci správnymi menami, smrť nie je spánok, blízky človek zomrel, lebo bol chorý a nedalo sa mu pomôcť, nie preto, že bol zlý alebo dobrý a takí ľudia sa stávajú anjelmi, aby nás strážili z neba. A keď my sami tápeme, nechápeme, skúsme povedať, ja neviem. Priznanie neistoty a nevedomosti je znakom zrelosti. A vytvára priestor na spoločné prežívanie smútku, prehlbovanie vzťahu, na preukázanie úcty k dieťaťu a jeho pohľadom: A čo si myslíš ty? Prečo asi zomrel?
láska k tomu, čo je: keď si človek v smútku siaha na dno, žije istý čas na rezervu, robí, čo môže, aby prežil deň. Nemusí si umelo vytvárať pocit radosti, ak jej ešte v procese smútenia No stačí si "uchmatnúť" aj maličký záchvev príjemnosti, ktorá sa mu počas dňa udeje, podržať si ju, prežiť ju len tak, ako vládze a dokáže. Pestovať si tak lásku k okamihu, k sebe, k tým a k tomu, čo tu s ním ešte ostalo. Potešiť sa z toho, ak sa mu konečne podarilo vyspať sa, z prechádzky, dobrého jedla, z objatí s tými, ktorí tu ostali a žijú.

Zdroj: internet

Kto je Katarína Bagočiová?

Katarína je mamou malej Katky a Tobiáša. Táto žensko-mužská kombinácia je v jej živote pre ňu lekciou, školou v poznávaní samej seba, svojej osobnosti, svojich pohnútok. Povolaním je psychologička, ktorej to ale bolo málo a pustila sa do štúdia učiteľstva v materskej škole. V oboch oboroch má krátke skúsenosti no pochopila, že detský svet je jedna veľká výzva, že to čo sa zdá byť oproti nám malé a neskúsené, nám v skutočnosti ukazuje veľké veci.

Je to ako v rozprávke o Cisárových nových šatách. Deti nám ukazujú našu duševnú nahotu. Keď žijeme medzi nimi, s nimi, oni nám ukazujú, akými sme v skutočnosti. Katke odfúkli romantický obláčik o tom, čo je materstvo. Hoci si prestávala myslieť, že je človek chodiaci v oblakoch, život s deťmi ju presvedčil, že ním asi naozaj bude. Bolo pre ňu náročné byť praktickou, felxibilnou, zatiaľ čo jej myšlienky ešte potrebovali analyzovať. To pri deťoch z praktického hľadiska jednoducho neide. Katka ako každá mama, robí čo môže. A to je podľa nej pre mamu základ. Prijímať svoje materské schopnosti a možnosti práve na tomto mieste, v aktuálnom stave, s láskavým pohladením svojej minulosti, ktorá každú mamu tvárnila, urobila takou, akou je teraz. Nechať sa utešiť myšlienkou, že dobré zámery a prijatie toho, čo je, sú prvé krôčiky k zmene.

Katka miluje tvorbu sladkých dobrôt, koláčov, džemov, všetkého toho príjemného a voňavého. Je na zmysly zameraný človek. Rada mieša cesto, kombinuje suroviny a teší sa čo z toho vznikne.

Taktiež rada fotí. Očami zachytáva krásu okolo seba. Kombinuje tváre detí s kvetmi, obrázky, ktoré sa pre ňou objavujú, pobozkané slnkom, alebo pekným stromom. Má rada príjemné chvíle, ktoré pohnú jej dušou. Napríklad ráno, keď varí hŕstkovú polievku a je doma so synčekom, vonku prší, domácnosť vonia. Alebo podvečer, keď idú zo škôlky smerom ku koníkom, na bicykloch, zelenia z trhu prevísa z košíka a hádžu si guličky hrozna do úst. Má radosť z čipkovaného obrusu či suchej trávy. Jednoducho sa teší z maličkostí bežného života. A to je krásne, však? Nezabúda ani na sebarozvoj. S manželom majú už zaužívaný rituál, kedy sa ona vyberie na seminár v oblasti psychológie a deti s manželom na nejaké super dobrodružstvo. Obaja sa tak nabíjajú zážitkami, ktoré sú odlišné od bežnej reality. Sú to drobnosti, ale práve tie vytvárajú ich malý jednoduchý svet.