Na dráte Mirka Ábelová

streda, januára 31, 2018

Krásne, usmievavé, milé žieňa. Sympatická poetka, moderátorka Nedeľnej chvíľky poézie v Rádiu FM a v neposlednom rade, už aj úžasná mama krásneho Viliama. To je Mirka Ábelová.

A aká je Mirka? Uvarte si čokoládu, majte dobrú náladu a pokecajte si spolu s nami.

Foto: Petra Ficová.

Mirka, ty si také zlatíčko usmievavé. Ako sa máš v tento nečas, ktorý panuje vonku? Lebo my spíme na nohách.
- Aaach, ja som si už po rokoch zvykla nejako sa nesústrediť na počasie, ak nechcem, aby ma porazilo. Milujem slnko (a more), zimy ma vždy ničili. V rámci svojho duševného zdravia sa snažím v každom počasí hľadať čosi pekné - ak leje, teším sa z dažďa, alebo aspoň z toho, keď sa mi pred ním podarí schovať, keď sneží, je to romantické, keď padajú "sychry", ako to volám, vravím si, že mi to určite parádne hydratuje pleť, keď je hmla, predstavujem si, že som v Anglicku, a podobne. (smiech) Ale spím na nohách aj ja, mám plné noci práce.

Foto: Richard Lutzbauer.

Už pol roka si môžeš hrdo hovoriť mama. Čo priniesol Viliam do tvojho života?
- Priniesol najčistejšiu radosť. Každé ráno sa budíme a on sa už na nás smeje tými svojimi dvoma zúbkami, kope nás nožkami (leží medzi nami). Alebo keď ho doprebaľujeme a cingáme mu na taký srandovný luster v jeho budúcej izbe, ktorý tam zostal po predchádzajúcich majiteľoch bytu a chceli sme ho vyhodiť, ale on sa z toho cingania teší ako blázen. Plieska človeka rúčkami, smeje sa, jednoducho je to evidentne tá najúžasnejšia vec na svete. Luster. No a tá ničím neskazená nevinná radosť je nákazlivá. Učí aj nás užívať si takéto veľké malé veci. Každý jeden pokrok, každá nová vec, ktorá sa mu podarí, človeka napĺňa radosťou. Nevedela som si predstaviť, keď mi ľudia hovorili, že mať deti je najviac, ale teraz tomu rozumiem. Myslím, že nás učí byť lepšími, nech to znie akokoľvek pateticky. :)

Foto: Petra Ficová.

Bolo materstvo to, po čom si vždy túžila?

- Vždy som to niekde v hlave nosila, že jedného dňa raz budem mamou. Samozrejme, kým sa táto túžba mohla naplno prejaviť, museli nastať vhodné okolnosti a musel prejsť nejaký ten čas, kedy som si stihla užiť život.Viem, že vek prvorodičiek sa zvyšuje, ja som mala dieťa v 32 rokoch, čo je podľa mnohých už celkom neskoro, ale myslím si, že sa mi lepšie nemohlo stať. Nemať dieťa v 20ke mi celkom vyhovovalo, aj keď to teda nemám s čím porovnať - dnes, keď vymieňam 17tu plienku a všetci moji kamoši sú napríklad na Pohode, alebo na neakom žúre v piatok večer, nemám pocit, že by mi niečo uniklo. Stihla som si splniť kopu snov, cestovať, zažiť riadne vzrúša, zahrať sa na "kariéru" a teraz sa môžem naplno venovať tomuto drobcovi. Och bože, píšem, akoby sa s ním malo všetko skončiť, haha. To nie, tak nechcem, aby to vyznelo, len proste mám pocit, že keby si pred dieťaťom nestihnem "odžiť" svoje, možno by som mala pocit nejakých nenaplnených túžob. A tie teraz nemám.

O tom, ako byť dobrou mamou sa dnes píše všade. Musí a nesmie sa to a tamto. Sociálny svet je zahltený šťastnými dokonalými matkami, ktorým ide všetko ľahko. No povedzme si pravdu, nie je to vždy len med lízať, nie?

- My máme také super dieťa, že nám to nikto nechce veriť, až kým si s ním nedám nejaké pracovné stretko. Vilko je ticho, hrá sa, smeje, džavoce, pokojne leží, je to fakt zlatíčko, čiže pokiaľ ide o neho, nemôžem sa na nič stažovať. Užili sme si divoké chvíle prvý mesiac, , keď sa mu nedarilo prisať na prsník a to boli naozaj príšerné a "na mozog" časy. Potom sa to celé nejako podarilo a s tým zmizol prvý a zatiaľ jediný problém, ktorý sme mali. To, čo však nie je u mňa med lízať je, že si toho na seba beriem dosť, pokiaľ ide o prácu. Končí sa mi materská a chytila som paniku z výšky rodičovského príspevku. Takže sa snažím čo-to robiť z domu "and here comes to trouble". Chcem sa naplno venovať Vilkovi, no zároveň pomôcť môjmu partnerovi, aby sa v práci nemusel zodrať z kože, čo je celkom slušná schíza. Takže som dnes na margo toho napísala zo srandy túto pripovídku, ktorá hovorí za všetko:

Tričko mlíkem "provonené"

kruhy pod očima načernené

vlasy pár dnú nečesané

Tož princezná to není, jasný pane

Foto: Petra Ficová.

To by malo byť vytlačené na tričku :-) A nájdeš si ty aj čas sama na seba? Ako najradšej relaxuješ?

- No, momentálne asi veľmi nie. Som rada, ak stihnem písať Vilkovi denník o tom, čo stvára, zapisovať svoje básne do mobilu a aspoň chvíľku si pre seba urvať s mojím Radkom. Ale veľmi rada plávam, čo sa mi podarilo naposledy na Silvestra, keď sme sa hecli a vybrali sa aj s bábätkom na výlet do Slovinska. V hoteli bol bazén a to som si fakt užila. No a ešte sa snažím bicyklovať, aby som bola na našej svadbe v lete štíhla. (smiech) A! Čítam knihy! Noviny som si zakázala, aby mi neskyslo mlieko z toho hnusu, čo sa deje v krajine. :))

Miluješ poéziu. Vydala si tri básnické zbierky (Striptíz, Na!, Básničky pre domáce paničky) Kedy si začala písať?

- Mala som asi 15 rokov. Najotrepanejší dôvod sveta - nešťastná láska, (smiech) potom ma očarili bítnici, tak som ich skúšala napodobňovať natoľko, až sa stalo písanie básní súčasťou môjho života. Ale básne písal aj môj ocino, bola to práve jeho zbierka básní, ktorú si vydal sám na kolene v počte jeden kus, ktorú som raz objavila v knižnici a veľmi sa mi páčila. Minulý rok mal 60tku, tak sme mu ju aj s maminou vydali v náklade 60 kusov. Má aj ISBNko, takže je aj vo všetkých "vážnych" knižniciach, dokonca ju predáva Martinus. Tak sa z toho veľmi teším, že som mu sprlnila jeho sen z mládí. :))

Foto: Petr Lukšíček.

Vo svojej poslednej knižke "Básničky pre domáce paničky", hneď v prvej básni píšeš o tom, ako sa domáce paničky menia na majstrov s príklepovými vŕtačkami a stierkujú krajší svet. Ich manželia sa zatiaľ vykecávajú s kolegyňami počas obednej pauzy. Takto sa veľakrát cítia aj matky na materskej dovolenke!......a potom prídu domov oteckovia z práce s tým, že sú veľmi unavení. Ty vieš matkám čítať myšlienky? (smiech)
- Keď som písala Paničky, ešte som len veľmi chcela byť matkou na materskej. :) Domáca panička bol vlastne pojem mojej frustrácie, keď som toho mala strašne veľavšelibarsjaké aktivity, no jediné, čo som vlastne chcela, bolo môcť byť doma, mať dieťa a starať sa o domácnosť. Keďže som dieťa nemala, tak som si aspoň ulietala na tom staraní sa o domácnosť. Teraz mám dieťa a voľako tú domácnosť nestíham. (smiech) Pokiaľ ide o oteckov prichádzajúcich z práce.... Verím, že sú unavení. Len niektorí nevidia, že aj my sme. A že sa nám celkom výrazne zmenil život. Celkom úplne. A že materská je všetko možné, len nie dovolenka. Ja mám šťastie na skvelého otecka. Nesúperíme v tom, kto je viac unavený, pomáhame si navzájom, aby sme sa odbremenili z našich nových a starých povinností.

Každú nedeľu ťa môžeme počúvať v Fmku, kde tvoji hostia čítajú svoje vlastné, alebo obľúbené básne. Ako je to s poéziou na Slovensku?
- Haha, to je celkom obšírna otázka, na ktorú mám chuť odpovedať zákeráčsky, že dobre. (smiech) Záleží, čo máte na mysli - veľa ľudí ju píše, jedni horšie, iní lepšie. Čo je ale podľa mňa veľmi fajn je. Knihy sa vydávajú, o čosi menej už predávajú, čo je vlastne ale tiež celkom fajn, stále to funguje. Vždy všetko môže byť lepšie, ale aj horšie, všakáno. Napríklad ja sa nemôžem sťažovať ani na nízky predaj, ani na nedostatok čitateľov, čítačiek, ničoho. Myslím, že ľudí poézia zaujíma. Nikdy nebude čítaná ako Nový čas, otázka však stojí tak, že či to vôbec chceme. Ja som to kedysi chcela, ale dnes viem, že by to bola blbosť.

Foto: Richard Lutzbauer.

Čím môže byť čítanie poézie pre človeka prospešné? Básiničky vlastne vníma každý z nás už od doby, kedy nám ich hovorili naše mamy. Máš nejakú obľúbenú, detskú?
- Čítanie poézie od človeka vyžaduje, aby zapol mozog. Aby spomalil, na chvíľu sa zastavil, zamyslel, nastražil všetky receptory. Aby bol empatický a vžil sa do kože toho, kto to píše. Alebo aj nie, keď to píše zle. Básne zachytávajú vzácne okamihy, ktoré by inak možno zmizli v šedej každodennosti, dobré básne človeka prefackajú tak, že má chvíľu problém spamätať sa a prestať na ne myslieť.

Mala som obľúbené Rozprávkové varechy a Žabiatko, keď som bola malá, a samozrejme, Môj macík. Pokiaľ ide o básne, tak Vilkovi ich zatiaľ vymýšľam za pochodu, myslím, že to bude veľmi nekonvenčné dieťa a dúfam, že ich nebude recitovať v škôlke, lebo nás pošlú všetkých do blázinca. (smiech)

Mirka, ty si ešte aj hovorkyňou Greenpeace Slovensko, pôsobíš v neziskovej organizácii Človek v ohrození a najnovšie aj v Curatorial Studies Institute. Ako to všetko stíhaš? Určite by to nešlo bez pomoci milujúceho partnera, že?
- Ešte prekladám aj básne Rupi Kaur Milk and Honey, ktoré by snaď mali čoskoro konečne vyjsť aj v slovenčine. :) Ako to stíham? Neviem. (smiech) Niekedy aj nestíham. Ale pri svojich všetkých aktivitách ešte spred dieťacích čias som sa naučila time-managmentu, bez ktorého je človek nahratý. Čiže - domácnosť, keď Vilko zaspí cez deň, práca, keď zaspí v noci. Pomedzi to základné ľudské potreby a láska. Môj (budúci) manžel je najvác. Bez neho by nebolo nič. Ani by nič nemalo zmysel.

Foto: Richard Lutzbauer.

V čom to majú pracujúce mamičky podľa teba ťažké?
- Nuž tie, čo pracujú preto, že musia a nie preto, že chcú, majú najťažšie to, že sa im nechce odísť od dieťaťa. Ak si frčíte na kariére, asi vám to až tak žily trhať nebude. No keď si naplno užívate každú sekundu so svojím drobcom a dokážete ho hodiny len tak pozorovať a zrazu náhodou musíte kamsi hoci len na hodinku odísť, trhá vám to srdce. A nechce sa vám. Mne sa teda nikdy nechce od neho odísť. Teda až na momenty, keď mám sociálnu depriváciu, ale to ho vlastne tiež beriem zo sebou. :)

Foto: archív Mirka Ábelová.

Spomínala si a aj vrabce čvirikali, že sa budeš vydávať. Tešíš sa, že budeš vydatá panička? A čo ťa okrem tejto udalosti ešte v tomto roku čaká a neminie?

- Veľmi sa teším. :) Bude to super hipisácka "boho" veselá svadba. Radko môj, rodina, kamoši, leto, super priestor, dobré jedlo, pitie, tanec pod hviezdami a moje vysnívané biele šaty. Najvác. :) Život sa mi po nej už asi veľmi nezmení, takže to len bude taká milá oslava. :) Čaká ma ešte to, že na jeseň vydám svoju štvrtú básnickú zbierku, ktorá bude, ako inak, o materstve. :) No a ešte všeliake dieťacie "prvé" - kroky, slová, pády, všetko, čo má v živote skutočný význam. :)

Foto: archív Mirka Ábelová.

Charizmatická Mirka, je reklama na mamu s nadhľadom a s optimizmom na perách. Robí to, čo ju napĺňa a zároveň sa s láskou venuje svojmu synovi Vilkovi. Hovorí sa, že najkrajšia žena je šťastná žena. Mirka takou so všetkými desiatimi je.

Ďakujeme a držíme palce.