Na dráte Linda van Dalen /Špinavé ruky sú štastné ruky
piatok, novembra 03, 2017
Linda van Dalen je mladá žena s veľkým srdcom, ktorá sa pomocou arteterapie snaží pomáhať deťom. V Košiciach otvorila v roku 2015 prvé arteterapeutické centrum na východnom Slovensku a nedávno pomocou vlastného projektu "Špinavé ruky sú šťastné ruky", prináša malým, chorým pacientom, na oddelení onkológie a hematológie farebné šťastie do ich sivých dní.
A aká je Linda? Nalejte si pohár vína, vyložte si nohy na stôl a čítajte si spolu s nami.
Linda, čo si môžme predstaviť pod pojmom, arteterapia?
- Arteterapia je forma terapie, ktorá využíva výtvarné a kreatívne techniky. Využívať môžeme tradičné techniky a materiál, alebo digitálne média.
Pred dvoma rokmi si otvorila v Košiciach prvé arteterapetutické centrum CHAT - Centrum pre kreatívnu liečbu Arteterapiou. Ty ešte svoje vlastné deti síce nemáš, no najviac sa venuješ práve im. Čo ťa teda viedlo k tomu, vybrať sa práve touto cestou?
- Vlastné deti nemám, no týždenne ich v CHATe, a mimo neho, mám okolo 55. Po takom počte sa aj celkom teším na bezdetnú domácnosť. (smiech) Na začiatku, keď som otvárala CHAT, špecializovala som sa na dospelých s depresiou, traumou a smútkom. To bola moja, CHATovská cieľová skupina. Žijeme však v krajine, kde ísť k psychológovi, alebo terapeutovi je hanbou. O naše psychické zdravie sa nestaráme. No mali by sme sa, tak ako sa staráme napríklad o svoje zuby, aj keď je pravda, že pokazené alebo nezdravé zuby vidno/cítiť hneď a zlomenú dušu vieme šikovne skryť.
Vytvorila som v CHATe priestor pre deti jednak preto, pretože to, čo dnes CHAT ponúka na trhu chýbalo a ukázalo sa tiež, že je to skvelý prostriedok získať dôveru dospelých. Funguje to. Deti sú nádherné a čisté bytosti. Zbožňujem ich úprimnosť a veľmi veľa sa od nich a vďaka ním učím. Mám z práce s nimi obrovskú radosť.
- Deti to milujú! A ja tiež. (smiech) Dokonca po niekoľkých sedeniach sa aktívne a bez ostychu zapájajú aj rodičia. Pre deti je prirodzené spoznávať svet hmatom a ochutnávaním. Na základe toho vznikol BabyCHat - senzorické aktivity pre deti od 6 mesiacov, počas ktorých môžu skúmať, objavovať, papať a spoznávať. Aktivity robíme vo veľkom, to znamená, že materiálu je veľa a priestor na realizáciu je tiež veľký. Napríklad ak maľujeme farebnými jogurtíkmi, máme na zemi obrovský kus papiera a deti sa po jeho celej ploche môžu hýbať. Materiál je samozrejme zdraviu nezávadný, chutný a dá sa vyprať. Deti to potrebujú a zároveň majú rodičia doma čisto. (smiech) Čo sa o CHATe, samozrejme, povedať nedá. Špimavý CHAT znamená úspešný BabyCHAT.
Čo môže mama, ktorá k tebe príde s malým krpcom očakávať? Čím vlastne môže byť arteterapia nápomocná pre deti?
- Mama s dieťaťom na BabyCHATe môže očakávať fotky špinavého usmievavého dieťaťa, špinavé oblečenie, kolektívne jedenie, príjemnú atmosféru a na záver, po hodine usilovnej tvorby a spoznávania sveta, deti zvyknú na dlhší čas zaspať. Často mi mamky po BabyCHATe píšu, že senzorické aktivity fungujú, že ich dieťa spinká a je pokojnejšie.
Arteterapia pomáha neverbálne vyjadriť naše pocity. Počas tvorivého procesu, alebo senzorických aktivít sa vyplavujú emócie a je nesmierne zaujímavé tento priebeh pozorovať. Na túto otázku sa dá odpovedať rôznymi spôsobmi, no ak by som to mala veľmi zjednodušiť, tak to platí nie len pre deti, ale aj dospelých. Arteterapia pomáha vyjadriť to, čo cítime a uvoľniť nahromadené emócie.
Unavenej, vyšťavenej mame by tiež arteterapia veľmi pomohla nie? Mali by sme si my, maminy kresliť, alebo ako by sme si mohli samé pomôcť?
- Áno a presne preto vznikla naša novinka MamaCHAT. Od novembra majú mamky možnosť kreatívnym, arteterapeutickym a senzorickým spôsobom vypnúť, venovať sa sebe, spracovávať emócie a nabrať tak silu a pozitívnu energiu, pretože to je presne to, čo deti potrebujú. Šťastnú a spokojnú mamu.
Každá aktivita, či už ide o kreatívnu alebo nie, je podľa môjho názoru terapeutická. Záleží, čo máte rady. Niekomu pomáha kresliť, niekomu variť, upratovať, ísť si zabehať. Môže to byť čokoľvek, no všetky veci majú niečo spoločné, a tým je byť v prítomnosti tu a teraz.
Nedávno si sa dala na ťažkú, ale priam až nadpozemskú cestu. Rozhodla si sa pomáhať chorým detičkám na onkológii a hematológii. Ako vznikol tento nápad?
- Uvažovala som nad tým, kde je neverbálna komunikácia a uvoľnenie nahromadenej emócie najpotrebnejšie. Uvažovala som nad tým, kde sa o pocitoch hovorí najmenej, kde je strach obzvlášť citeľný. Hľadala som oblasti, ktorým sa venujem. Takýmto spôsobom som sa dostala ku kontaktu na námestníka riaditeľky detskej fakultnej nemocnice v Košiciach, ktorým je pán MUDr. Igor Jenčo, a zároveň je aj pediatrickým onkológom. Igor mi ponúkol spoluprácu na oddelení detskej onkológie a hematológie. Arteterapiu sme na oddelení rozbehli v marci tohto roku. Keďže nemocnica na takéto aktivity financie nemá, rozbehla som finančnú zbierku v CHATe a podarilo sa nám vyzbierať vďaka mojím priateľom a skvelým ľuďom dostatok finančných prostriedkov na nákup základných výtvarných pomôcok. V lete sa mi na tento projekt "Špinavé ruky sú šťastné ruky" dokonca podarilo získať grant od VÚB nadácie, čo umožnilo nákup pomôcok takmer na celý školský rok. Mám z toho obrovskú radosť.
To aj my! Je to prekrásny projekt. Pomáha chorým deťom otvoriť svoje duše. Dokážeš sa pri týchto detičkách odosobniť? Musí to byť veľmi náročné. Veľakrát odtiaľ určite odchádzaš s plačom a dostane ťa to viac, ako by si sama chcela.
- Už pred začiatkom projektu som z vlastnej skúsenosti poznala priebeh rakoviny, chemoterapiu, vedľajšie účinky, fázy a to všetko. Myslela som si, že keďže to poznám, nemá ma čo prekvapiť a zároveň som vedela, že idem robiť niečo, čo malým pacientom a ich rodičom pomôže. Na čo som však pripravená nebola, bola bezmocnosť rodičov a strach. Nebola som pripravená na to, že jeden týždeň s dieťaťom tvorím, ide nám to skvele, usmieva sa a o týždeň neskôr leží ubolené, smutné a nešťastné. Nebola som pripravená na to, že po úspešnom arteterapeutickom sedení, kedy sa dieťa otvorí a hovorí o tom, čo prežíva sa ma opýta, ako dlho to ešte bude trvať. Nebola som pripravená na to, že na oddelení ležia aj deti, ktorých rodičia sa na ne po celú dobu liečby, a to hovoríme o týždňoch, neprídu ani len pozrieť.
K slzám ma to dostalo síce iba dvakrát no prišlo obdobie, kedy som to musela celé prehodnotiť. Prišiel moment, kedy som na bicykli schádzala do mesta a jediné, na čo som myslela bolo, prečo to všetko vlastne robím. Prečo si to robím. Jediné miesto kde som v tej chvíli chcela byť bolo náručie môjho partnera. Mám po boku milujúceho muža a je mi obrovskou oporou. Pomohol mi zvládnuť túto krízu. Samozrejme to nebolo ľahké. Uvedomila som si, že mám schopnosti a silu. Uvedomila som si, že arteterapia deťom a ich rodičom skutočne, v tom náročnom období, pomáha vyjadriť to, o čom nehovoria, o čom nechcú hovoriť, pomáha im uvoľniť sa, čo zlepšuje ich náladu a to zasa prispieva k ich uzdravovaniu.
Mať vážnu chorobu je pre detičky veľmi stresujúce, ten celý proces okolo nich. Mnohé sa uzatvárajú do seba. Čo si myslíš, že je pre takéto detičky najťažšie, okrem samotnej liečby?
- Najťažšie a najmetúcejšie je nevedieť, čo sa s nami deje. A to platí aj o deťoch. To, že sú malé, neznamená, že nerozumejú. Ony najlepšie vedia, čo sa v nich odohráva, pretože to cítia. Je na nás dospelých nájsť zrozumiteľný spôsob komunikácie, ktorému dieťa porozumie. Každý rodič si však zvolí vlastnú stratégiu ako komunikovať a čo povedať, respektíve nepovedať svojmu dieťaťu. Záleží na veku dieťaťa. Podľa mojich skúseností sú deti, ktoré vedia prečo sú v nemocnici a vedia čo sa s nimi deje, pokojnejšie a kooperatívnejšie. Znižujeme tak aj frustráciu dieťaťa. Všetko však záleží od veku dieťaťa. S 19 ročným pacientom komunikujeme samozrejme úplne inak ako so 6 ročným. Na čo by sme si však podľa môjho názoru mali dávať pozor je hovoriť o dieťati, ktoré je prítomné, v tretej osobe akoby tu nebolo. Ak sa dieťa pýta, odpovedať. Neklamať. Hovoriť pravdu a komunikovať primerane veku dieťaťa. Deti sú veľmi vnímavé a citlivé. Vycítia to, ako sa ich rodič cíti. Z tohto dôvodu na oddelení pracujem aj s rodičmi. Deti potrebujú silných rodičov.
Vďaka arteterapii je na papieri to, čo nechceme mať vo vnútri. Papier znesie všetko
My dospelí znášame problémy svojich detí horšie, ako samotné deti. Arteterapia je určite nápomocná celej rodine, nie?
- My dispelí si projektujeme a vizualizujeme všetky možné scenáre. Toto deti nerobia. Možno práve preto to znášame horšie.
My dospelí znášame problémy svojich detí horšie, ako samotné deti. Arteterapia je určite nápomocná celej rodine, nie?
- My dispelí si projektujeme a vizualizujeme všetky možné scenáre. Toto deti nerobia. Možno práve preto to znášame horšie.
Počas pobytu v nemocnici sa zdravotný stav detí veľmi mení v závislosti od liečby a jej znášanlivosti. Častokrát sa stane, že niektorý deň nemajú silu ani náladu na arteterapiu. Ich psychické rozpoloženie sa často mení v závislosti od ich zdravotného vzťahu. Z toho dôvodu si myslím, že je efektívna rodinná a individuálna arteterapia po pobyte v nemocnici s ustáleným zdravotným stavom, nakoľko táto choroba má obrovský vplyv nielen na dieťa samotné, ale na celú rodinu.
Či človek chce, alebo nie, pri práci s deťmi sa vždy nájde niekto, kto ho najviac zasiahne do srdca. Si s nejakým dieťaťom v kontakte aj mimo svojich kurzov, či nemocnice?
- Nie, nie som. Z čoho sa však veľmi teším je, keď stretnem deti, ktoré ku mne chodili na arteterapiu a potešia sa, prihovoria sa mi, niektoré ma objímu, povedia ako sa majú, čo majú nové. Napríklad som takto náhodne stretla chlapčeka s rodičmi v kaviarni, ktorý mi nadšene chodil ukazovať čo nakreslil. (smiech)
Akú víziu máš do budúcna? Na Slovensku nie je arteterpia až tak bežná a málo ľudí o nej vie. No osveta je dôležitá :-)
- Víziou CHATu je vytvoriť priestor poskytujúci komplexnú starostlivosť a duševné zdravie a to prepojením kreatívnych terapií akými sú arteterapia, dramatoterapia, pohybová terapia, muzikoterapia atď. Mojou umeleckou tvorbou vo verejnom priestore a organizovaním zaujímavých interdisciplinárnych workshopov chcem arteterapiu dostať do povedomia širokej verejnosti, no najosvedčenejším spôsobom je podľa mojich skúsenosti aj tak osobné odporúčanie. A to je cesta akou sa ku mne ľudia na arteterapiu dostávajú.
Byť artetarapeutom je psychicky náročné povolanie. Pychohygiena je tu veľmi dôležitá. Ako relaxuješ a naberáš novú silu a energiu?
- Odkedy robím arteterapiu aj na detskej onkológii, musela som sa začať venovať sebe viac a nájsť spôsob, ako sa vybúriť čo najviac v čo najkratší čas. Už roky relaxujm pri upratovaní. Predstavujem si pri čistení, že odstraňujem negatívne myšlienky, svoje strachy a pochybnosti. Cvičím jógu, chodím do posilky. Veľmi mi pomáha beh, sauna, príroda, smiech a pohár vína (no naozaj len jeden) je tiež dobrým katalyzátorom uvoľnenia. :)
- Odkedy robím arteterapiu aj na detskej onkológii, musela som sa začať venovať sebe viac a nájsť spôsob, ako sa vybúriť čo najviac v čo najkratší čas. Už roky relaxujm pri upratovaní. Predstavujem si pri čistení, že odstraňujem negatívne myšlienky, svoje strachy a pochybnosti. Cvičím jógu, chodím do posilky. Veľmi mi pomáha beh, sauna, príroda, smiech a pohár vína (no naozaj len jeden) je tiež dobrým katalyzátorom uvoľnenia. :)
Sú ľudia z ktorých už na diaľku cítiť, že milujú svoju prácu. Berú ju ako súčasť svojho života, ako poslanie. A jedným z nich je aj Linda. Vybrala sa ťažkou, no zaujímavou cestou. Pomocou umenia a psychológie pomáha cítiť sa lepšie. Pomáha deťom byť šťastnejšími. A to je krásne, lebo deti sú to najcennejšie, čo my dospelí máme. Držíme palce!
CHAT nájdete:
0 komentárov