Začal druhý týždeň nášho veľkého, gréckeho dobrodružstva. Je ráno. Ležím v posteli a neviem či mám skôr zodvihnúť hlavu, alebo ruky. Zase som zle spala. Vlastne som tu ešte nespala dobre. Slnko a vyčerpanosť robí svoje. Áno, vždy budem reumu spomínať. Niekto píše o tom, ako si žije s deťmi, alebo čo je "in" v móde, či o varení a ja o tom, aký je krásny život  s dvoma synmi, mužom a reumou. Reumu môžete kľudne považovať za môjho domáceho miláčika. Mali sme 16 rokov nášho psíka Pukiho. Predstavte si, že mopslík sa toľko dožil. Môj zlatý. To preto, lebo mu bolo s nami dobre. Aj nám s ním. 

 No ale reuma je iné zviera . Občas agresívne, občas mierumilovné. Miluje analgetiká. Po nich sa dá do klídku. Takže si tú moju reumu chovám  pekne v Grécku, ako hada na hrudi. Ležím teda v posteli a v pozadí počujem z druhej izby deti. Majú veľkú debatu o ďalšom súrodencovi. No chápete? (smiech).  V izbe mi fučí klíma a pod oknom sused štartuje motorku. A mňa šialene bolia ruky, ale musím niečo napísať, aby som sa prebudila. Niekto má ako života budič rannú kávu, ja ťukanie písmen. Až potom kávu. 

Ale inak je mi dobre. Veľmi dobre. Milujem sledovať chlapcov, ako sú tu šťastní. Ako sa tešia, ako sú non stop namočení v mori, ako jedia nanuky a ryby. Ako sa hrajú na námorníkov. Zbožňujem čas, keď nesledujeme čas. Proste si robíme čo chceme. Do slova a do písmena. Čiže nerobíme nič, za čo by sme dostali Nobelovú cenu. Neponáhľame sa nikam, len jednoducho existujeme v priestore a v nepodstatnom čase. Jasné, že aj hádky vznikajú kvôli somarinám, zrazu sme všetci stále spolu, tak sa nepohádaj z chuti (smiech). No všetky neduhy pominú rýchlo, ako tá vlna v mori, ktorá  ti pošteklí nohy a ide si späť po svojom. 

Leto si užívam. Teším sa, že mám deti len pre seba a nedelím sa o ne s nijakou  inštitúciou. Áno, ja to milujem. Som jediná matka, ktorá je šťastná, že nie sú chlapci v škôlke? A viete čo? Sú to zlatíčka. Keď majú program a nenudia sa, sú kľudní ako baránky. A to že sú aj huncúti ,beriem tak, že sú to malí chlapci, ktorí potrebujú aj neplechu robiť. Hlavne že sú zdraví. Každý deň si uvedomujem, že  je úžasné, že medzi Jonáškom a Jerguškom je len dvojročný vekový rozdiel. Sú to kamoši, vyhrajú sa spolu a veľa krát o nich už ani nevieme. Ten vekový rozdiel je veľká devíza aj na dovolenky. Nikoho k sebe nepotrebujeme, oni si vystačia sami. 

S ú to mali cestovatelia, ktorí milujú  dobrodružstvá.  Zmáknu cestu vlakom, lietadlom, loďou, autom, pešo. Po prvej noci na novom mieste, mu hovoria "doma". Sme z nich namäkko. Zvládajú to super. Cestujú s radosťou. S deťmi sa netreba báť cestovať. Odvďačia sa vám, ani neviete ako krásne. Jerguš bol prvý krát na cestách ako 4 mesačný. V Chorvátsku. Do inej krajiny by som tak malého krpca ani nebrala. Dali sme to s prstom v nose. A bola to super dovolenka aj  preto, že v tom čase behal ešte len Joník. O rok na to, už s dvoma behajúcimi beťármi, to bolo už iné kafe (smiech).

Ale chápem, že cestovanie s deťmi nie je pre každého. Všetko závisí na rodičoch. Keď to oni berú ako dobrodružstvo. Keď sa z toho tešia, tak aj deti k tomu majú pozitívny vzťah. A o tom to je. Učíme našich chlapcov objavovať nové veci, krajiny s láskou a pohodou. Nie je to len o financiách. Cestovať sa dá aj po Slovensku. To sú tiež skvelé výlety. Všetko je o prioritách. 

Je úplne jedno kam sa vaše kroky vyberú. Dôležité pre deti je, že idete všetci spolu ako rodina. Že si užívate a tešíte sa spolu. Cestovaním deťom ukazujeme  svet a učíme ich sa s láskou vracať domov.  Ja to mám najradšej. Keď cestujeme všetci spolu. Neviem si zatiaľ predstaviť, ísť na dlhú dovolenku bez detí. Pár dni ešte áno, ale inak nie. Ja sa proste teším, že môžem všetko prežívať cez deti.  Ich vnímanie zážitkov je pre mňa najväčšie šťastie. Vtedy som najspokojnejšia.