- A čo ja viem? Veď to je nejaká záhada. Fascinujúca! Možno práve ten čas, zážitky a láska, o ktorej tam píšem, je ľuďom sympatická. Nemám problém napísať, že padám na hubu, nemám problém z problému urobiť srandu. Asi majú hlavne mamy radosť, že “v tom” nie sú samé. Chodia mi prekrásne maily od mojich čitateľov a čitateliek a ja len čítam bez dychu s vypleštenými očami. Je to knižka, ktorá nemala tendenciu byť knižkou, sú to len článočky z lásky a potreby psychohygieny. Je to naozaj, je to úprimné. Asi preto. Aj keď, teda Rasťo Piško mi raz povedal, že moju knižku v Martinuse preložil z tretieho miesta na prvé.(smiech) Tak možno to robí on.


- Nie. Ani náhodou. Ja som naozaj nemala tendenciu napísať knižku. Len som si tak písala blogy, aby som vyplnila čas medzi dojčeniami, neskôr preto, aby som čo-to zarobila a zároveň nemusela chodiť od dievčat do práce. A potom k nám prišla Gabika Belopotocká z Ikaru a jej sa skrátka nedá protirečiť. A tak bola kniha. Dnes som za to nekonečne vďačná. Nie len preto, že dievky majú tri roky svojho života srandovne zmapované v knižke, ale aj preto, že naše peknosti môžeme šíriť medzi ďalších ľudí. Možno práve to, že som nemala žiadne očakávania, malo svoj podiel na úspechu.


Určite aj preto, lebo si úprimná a nič neprikrášľuješ. A ako rada relaxuješ ? Máš na seba vôbec čas?
- Teraz sa snažím po veľmi dlhom a náročnom období čo najviac spať. Vždy som spala poobede s dievčatami a teraz keď sú v škôlke a ja mám len malú možnôstku, chrním. Inak stále niečo píšem. To je pre mňa naozaj veľký relax. Predovšetkým som samú seba vďaka písaniu naučila nerobiť si ťažkú hlavu z vecí, ktoré vyzerajú na prvý pohľad ako problém. Naučila som sa pretransformovať problémy do srandy a získať od nich odstup a nadhľad. To je relaxačné.


- Bolo niekoľko týchto pokusov. (smiech) Cez leto sa mi podarilo veľa čítať a jedným z mojich novoročných predsavzatí je, opäť začať. Chýba mi to. Musím si na čítanie nájsť viac času.


- Absolútne odlišné. Nechápem to. Jediný rozdiel, ktorý som pri nich robila, bola farba bodýčok. Ľúbim ich rovnako, rozprávam sa s nimi rovnako a aj tak sa zdá, že majú spoločných len rodičov. Ono sa to tak celé mení, profilujú sa. Ale tak napríklad Ela je ľaváčka a Matilda praváčka. Jedna si stále “číta”, druhá sa stále parádi. Jedna vie kresliť, druhá sa snaží písať. Neskutočné sú.


- S láskou.


- Áno! Strašne! Už pásikavé veci ani nenosím. Som z toho sama zaskočená, ale asi som sa pásikov prejedla. Alebo to súvisí s nejakou mojou životnou premenou, obdobím. Napriek tomu vždy nejaký pásik niekde byť musí, lebo je to také moje koláčovské poznávacie znamenie. Ocka som oslovila na spoluprácu, lebo milujem jeho kresbičky, dievčatá milujú zvieratká a tak som si povedala…prečo z toho neurobiť kolekciu. Bobo-Koláčová je kolekcia srandovných farebných vecičiek, ktoré môžu perfektne pospájať všetkých, ktorí pospájaní chcú byť. Toto je jeden z mojich nápadov, ktorý mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Kolekciu som navyše venovala našej psici Pompi, ktorá tesne pred Vianocami zomrela, takže je tam ešte takéto pozadie. Aj Pompi nájdete medzi zvieratkami.  




- Och, no ďakujem. Dávno mi žiadne spolumatky nepovedali, že som sexi. (smiech) Nevadí mi. Je to super. Je to účes, netreba špekulovať. A ak má ofina problém, dievčatá majú milióny pukačiek. Ak nepožičajú, mám tri čiapky. Čiapka je veľká kamoška každej matky!
- Nie, žerieme. (smiech) Naozaj nerobím. Mám dobrú genetiku, čím by som sa rada takto verejne poďakovala rodičom. Ak by som musela držať diéty a cvičiť, tak ma už fakt šľahne. Ale plánujem sa vrátiť k jóge a aspoň trošku behať. Už sa blížim k veku, kedy by som sa mala o svoje telo začať starať, aby potom nebolo neskoro. A začala som sa venovať vzdušnej akrobacii.


- No odkiaľ? Z Lindexu predsa. Som jednou zo slovenských tvárí značky Lindex, ktorá ma nie len oblieka, ale aj pomáha a obdarúva moje fanúšičky a fanúšičťatá, ktorá ma spojila s úžasnými ľuďmi, ktorá mi plní moje švédske milované sny. Je to spolupráca, ktorú si nekonečne vážim a ktorá sa vlastne zo spolupráce zmenila na veľmi vzácne priateľstvá. Čo by mala mať žena v skrini? Sukne. Ja sa už pár rokov učím byť ženou a sukne mi v tom pomáhajú. Nie každá žena vie byť ženou, no ja objavujem ženské svety, aj vďaka mojim dievčatám a je to prekvapujúco čarovné. Inak mám asi viac teplákov, ale sukne nosím s novým ženským pocitom.



- Položte. (smiech)