Z denníka matky M / O tom, čo nahlas nepovie skoro žiadna dobrá gazdiňa

utorok, júla 04, 2017

Po viac ako týždni sme sa vracali domov z výletu. Aj som sa tešila, veď konečne všetky veci, ktoré sú v kufri na kope, budú na svojom mieste a ja si ušetrím pol dňa hľadaním. Vyčerpaná z cesty som víťazoslávne, s trocha roztrasenými kolenami, vystúpila z hučiacého auta. Po otvorení dverí som čakala predsa len väčšiu pohromu, veď muž bol sám doma, no musím sa priznať, že som bola milo prekvapená. No mimikou som pôsobila ako nahnevaný budlog, ale zdanie klame... to bola len únava. Teuš, po dlhej ceste sedenia a pripútania k jednému miestu ani nevošiel do domu. Lietal hore dole, akoby ho mrle žrali. Chvíľu mi aj napadlo, či to skutočne tie mrle nie sú, ale potom som si uvedomila, že on ešte nevybehal tú svoju dennú dávku energie. (smiech)

Yes, domov! Blažený pocit, ktorý v sekunde vystriedalo zufalstvo a beznádej. Nie neboli to opäť mužové ponožky pod gaučom, bola to moja záhradka, ktorá pripomínala skôr Saharu a nie rodiacu úrodu. Oči mi zaplavili slzy. Nie preto, že máme doma Saharu, ale preto, že moja dvojmesačná snaha, denno - denné vyplievanie je zrazu za týždeň oddychu preč. TO FAKT? My matky nemôžeme mať ani týždeň voľna? Záhrada bola len predjedlo, ktoré mi bolo naservírované po príchode domov. Hlavný chod ma čakal doma v kuchyni. Nie, opäť v tom nemá prsty muž! (prekvapivo) Kuchyňa ma privítala s niečím, s čím sa aspoň raz za život stretla každá žena, gazdiňa, ale nikdy sa vám nepochválila. Áno sú to mole. Tie odporné, hnusné a keď ju zabijete, ešte za sebou nechá sivý fľak... to aby sa nezabudlo, že tu bola! No to nebolo všetko, bolo ich toľko, že som chcela kričať. (Teraz moja mimika zodpovedala adekátnemu stavu)Kričáááť som nemohla, veď deti.. nebudem ich stresovať. A teda, priznám sa, že to bol silný pud sebazáchovy a ohľaduplnosti voči deťom. Ten ja nikdy z ich strany nemám. Dokonca, aj keď som na záchode a rada by som tam na tú jednu sekundu pobudla sama. A čo nebolo všetko, no to, že pri tých odporných moliach po celom strope liezli larvy..... aaaaaaaaaaaa!!!!!!! áaaaaaano! larvy!!!!!!!! Zobrala som mucholapku, naštastie, že vždy keď sme v potravinách si tento zázračný nástroj Teo mýli s mečom! Vďaka Bohu za tento meč. Po polhodinovom vraždení som si sadla s kľudom angličana a rozmýšlala čo teraz. Teda ten kľud bol len vo mne, aj to len na sekundu.... také mini ukojenie, že už nie sú na strope ale na zemi. Ježiš veď mám doma lezúňa, musím to všetko povysávať. Ani nemusím písať ako vyzerá, keď matka dvoch deti upratuje. 1000x vypnutý vysávač, lezún koštuje kábel... no čo už. S veľkou lútosťou vám musím oznámiť, že v koši skončili skoro všetky naše potraviny. Ešteže máme susedou, ktorý nám prišli navariť a ešte aj priniesli ingrediencie! Díky kámoši.

Viem, že ešte nie je všetkým dňom koniec a teda, že za jeden deň sa tej nemilej návštevy zbavím, no verím, že tento boj vyhrám a tak zachránim naše kráľovstvo a hlavne to moje, kuchynské! Dám tomu pár dní. Ak túto bitku nevyhrám, opäť sa vyberiem na výlet a počkám, kým sa môj deratizér vráti z pracovnej cesty.......