Marcový špeciál/ Čítajme si spolu s Viktóriou Marcinovou
štvrtok, marca 15, 2018
Čítavate svojim deťom? My každý deň a veľmi rady. Večerné čítanie je náš rituál. Je to čas, keď sa všetko stíši a my si užívame vzájomnú prítomnosť. Viktória Marcinová je propagátorka čítania deťom, aktívna žena a super mama Benjamína a Zoju.
Uvarte si kávu, pohodlne sa usaďte a pokecajte si spolu s nami.
Viki, platí ešte stále, že marec je mesiac knihy? :-)
-Hehe. to je vtipná otázka. Veru platí. Tak ako platí, že knihy by mali stáť predovšetkým na policiach pri ružovom porceláne, aby neutrpeli žiadnu ujmu. Čiže v marci sa o knihách hovorí veľa, v tomto mesiaci sa so mnou už o knihách rozprávalo viacero online alebo printových denníkov, no faktom je, že knihy sú vecička do každého dňa. Vitamíny. Jabĺčko denne. Z jabĺk nikto nebude mať nič, ak ich bude jedávať jeden mesiac v roku.
Miluješ knihy. Si mamina dvoch detí. Boli práve Benjamín a Lujza tými, ktorí v tebe vzbudili vášeň práve pre detskú literatúru?
- Ja som bola čitateľ prakticky od detstva, a dobrá detská kniha nepozná vekové obmedzenia. Takže to nebude len deťmi. Sériu Anny zo Zeleného domu som čítala až na vysokej (ako siedmačka som zase na hrôzu mojej slovenčinárky čítala Rimanku od Moraviu), Kozmickú trilógiu od C.S.Lewisa som čítala už ako učiteľka.
Ale je pravdou, že materstvo ma naučilo detské knihy vnímať úplne iným spôsobom. Často vravievam, že príbeh môjho webu je príbehom unavenej mamy. Keď mala Zojča trochu menej než rok a Ben menej než tri, zima trvala nekonečne dlho. V tom roku, dokonca nasnežilo deň pred Veľkou nocou. Zlé počasie, vyčerpaná ja, častý plač, neustále prezliekanie von, dnu... všetky mamy malých detí vedia.
V jedno takéto poobedie som absolútne vyčerpaná padla do postele a v podstate zo zúfalstva začala deťom čítať Krtka na výlete. Čítavali sme aj predtým, no hlavne večer. Po chvíli som si uvedomila, že všetko v dome stíchlo. Ležali sme vedľa seba, deti úplne stíchli. Vtedy som si všimla, že Zojča nedrží knihu dole hlavou (a to je veľký vývinový miľník) a Ben mi opisuje výbuch sopky. Dívala som sa na nich a došlo mi, že v tom prezliekaní a dlhej zime mi časť ich života úplne ublizkla. Rozhodla som sa začať zastavovať úplne častejšie.
Prostredníctvom svojho blogu Čítajme si spolu, propaguješ čitanie deťom, už od útleho veku. Za svoj projekt, si v roku 2016 získala prvé miesto v súťaži ženský biznis projektov VÚB Biznis akadémie. Na svojich prednáškach vysvetluješ rodičom, prečo by mali svojim deťom čítať. Tak, prečo vlastne?
- Nuž, presne ako v tej dlhej-predlhej zime, najdôležitejšie na čítaní s deťmi je pre mňa to zastavovanie, ktoré mi pomáha dívať sa na deti zblízka. Počas rozhovorov pri čítaní mám priestor vidieť nad čím uvažujú, koľko nových slov vedia použiť, ako vedia vyjadriť myšlienku, prečo sa im páčia alebo nepáčia postavy, o ktorých čítame. Zároveň v tých okamihoch cítia, že sú pre mňa najdôležitejší na svete - nedvíham telefón, nenechávame sa rušiť - a to im veľmi prospieva.
Celkom rýchlo som si po tom prvom čítaní všimla, že keď sme sa takto začali zastavovať viac a keď som si na nich zámerne hľadala čas bez vyrušovania, aj ony začali viac spolupracovať, stávali sa trpezlivejšími. Pozitívna pozornosť robí v duši dieťaťa zázraky. To sú tie chvíle, kedy máme čas povedať "Ide ti to výborne," "Máš pravdu, naozaj!" alebo "Fíha, kedy si sa to naučila, ty jedno veľké dievča?"
Takže čítanie s minideťmi je výrazne vzťahová vec. Druhý hlavný dôvod je, že čítanie nesmierne rozširuje slovnú banku dieťaťa. Dieťa sa učí používať slová a vetné konštrukcie, ktoré nečítajúci rovesníci nemajú odkiaľ vedieť (napr. "Prijímam tvoju stávku a zdvojnásobujem ju!" z príbehoch o Štikútkovi), a keď sa neskôr začne učiť čítať a písať, všetky už naučené slová bude vedieť už aj napísať. Jeho slovná zásoba je mnohonásobne väčšia než u iných detí. Zároveň aj jeho schopnosť udržať pozornosť, motivácia a pamäť.
A potom je tu rozvoj schopnosti symbolicky myslieť, stotožniť sa s postavou a teda dozrievať emocionálne. Je to celý superbalík. Čítanie je superschopnosť - a áno, myslím tým aj hlasné čítanie rodiča dieťaťu, ktoré ešte samé nie je schopné čítať.
Toto všetko sa deje počas minimálne dvadsiatich minút denne. No nemusí to byť súvislých 20 minút - aj keď súvislých 20 minút je krásny čas. V rodinách s malými deťmi je to skôr 5 minút tu a osem minút tam. Na nočníku, počas raňajok, a podobne.
Dnešný svet, či chceme či nie, je veľmi uponáhľaný. Môže práve čítanie naše rodiny spomaliť?
- Áno, áno, áno!
Veľmi veľa mám mi píše, že podvečerné čítanie im pomaly mení večerný program rodiny, že je to celé akési pokojnejšie. Zaliezajú do postelí o pol hodiny skôr než inokedy, pretože si čítajú (a čítajú stále viac) ale je to bez plaču a zlosti. Keď dieťa zistí, že môže mať konečne rodiča len pre seba, kto by niečo také nechcel? Čítanie dokáže úplne zmeniť rodinnú dynamiku. Mám medzi mamami niekoľko tatov, ktorí sa z práce začali vracať domov skôr, aby mohli mať aspoň večer trochu sústredeného času s deťmi. To všetko je vlastne pozitívna pozornosť. Týmto deťom hovoríme, že sú naozaj dôležité. A to je obrovská devíza do puberty. Takéto dieťa od začiatku vie kam patrí.
Ako to vidíš ty. Čítajú dnešní rodičia deťom?
- Blech, máme tu jeden prieskum z roku 2015, a ten hovorí, že každé tretie slovenské dieťa vo veku 2-8 rokov má rodičov, ktorí mu nečítajú. To je pliaga.
Zase na druhej strane na Čítajme si spolu je celkom veľa rodičov, ktorí nečítali deťom, pretože z ich správania usudzovali, že deti čítať nechcú. Z vlastného čítania si pamätali pokojné sedenie, ticho. Avšak ich deti namiesto toho odhadzovali knihy, udierali do nich a podobne. Až keď rodičia zistili, že odhadzovanie kníh je napríklad úplne typické správanie dieťaťa v prvom roku života, a že od jednoročníka sa nedá čakať sedenie bez pohybu, začali sa vracať ku knihám už s inými očakávaniami. A čáry-máry-fuk, odrazu sa začalo u nich čítať viac.
Mnohé mamy sa sťažujú na to, že pri čítaní majú pocit, že ich deti vôbec nepočúvajú. Sú neposedné a to ich znervózňuje. No nemôžme čakať od ročného dieťaťa, aby ticho sedelo a vnímalo, že?
- Presne tak. Jednoročník udrží pozornosť zhruba minútu na jeden podnet. Potom potrebuje nový podnet, teda buď novú stránku v knihe, nový obrázok alebo novú knihu. Preto majú zvyk knihu odhodiť - možno chcú inú, možno chcú inú hračku. Deti pod tromi rokmi zase napríklad ešte celkom nevnímajú kontinuitu príbehu zo strany na stranu. Budú preto začínať v strede knihy s najobľúbenejšou ilustráciou a to budú chcieť čítať stále dookola.
O toto sa snažím aj ja na Čítajme si spolu - vysvetliť rodičovi, že jeho námaha nie je márna, že dieťa rastie, jeho schopnosti sa menia.
Určite veľa robí aj správny výber knihy. Na čo by sme sa mali zamerať, keď sa ocitneme v kníhkupectve. Máme okolo seba obrovskú knižnicu a občas je to riadny chaos (smiech). Máš nejaké pravidlo, ktorým by sme sa mali pri kúpe detskej knihy riadiť?
- Uch. Prvé pravidlo: zoširoka obísť predné zaplatené stoly. (smiech) Novinka na prednom stole nutne nemusí byť aj dobrou knihou. Navyše malé slovenské vydavateľstvá, ktoré vydávajú dve-tri knihy ročne a teda si to dobre premyslia (čiže to pravdepodobne bude dobrý kus) nemajú na to si zaplatiť reklamný stôl.
Veľkou pomôckou však je dívať sa na knihu očami dospelého. Deti možno ešte vedia málo, no nie sú hlúpe, neoklamete ich. Naivné a zlé verše typu tráva-krava ich nezaujmú, aj keď má bábo iba rok. Včera som bola na jednom úžasnom stretnutí s rodičmi a deťmi v budimírskom komunitnom centre Naša chyža. Vybalila som knihy a najbližších dvadsať minút sa nedalo začať - deti obklopili rodičov, nedovolili im ani sa postaviť, muselo sa najprv začať si čítať. V krúžkoch tu a tam, šli knihy za knihou. Boli tam knihy pre väčšie aj menšie deti, ale žiadne dieťa v ničom nerobilo rozdiel. Včely si viete upraviť aj pre trojročné dieťa a aj pre osemročné. Rovnako Hildu alebo Nenásytnú húseničku.
Takže moja pomôcka je: ak to zaujme rodiča, aj keď je to určené deťom okolo jedného roka, bude to dobré. Majster detskej knihy C.S.Lewis sám povedal: Príbeh pre deti, ktorý poteší iba deti nie je vôbec dobrý príbeh pre deti.
A čo staršie deti, tie čo už čítajú samé. Rodičia v tomto období už deťom väčšinou prestávajú čítať, veď to dokážu už samé, tak na čo. Je to správne?
- Nie, nie veru.
Dôvody sú znovu dva. Prvý je vzťahový. Prečo spolu prestať tráviť čas, keď je príjemný? Prečo sa deliť o nejaké zaujímavé veci na Facebooku s ľuďmi, s ktorými nežijeme každý deň? Veď zdieľanie - hoci aj zhováranie sa o knihe, ktorú číta moje staršie dieťa a ja osobitne - je čosi čo nás spája, lepí nás. Tvoríme tým spomienky.
Druhý dôvod je znovu ten o jazyku a vývine mozgu. Keď dieťa prichádza do školy, je možné, že ste si ho doma piplali na Pippi alebo Čarodejníkovi z krajiny Oz. Jednoducho na zložitých príbehoch, ktorým už rozumel, aj keď ich ešte nevedel čítať sám. Dostal tak obrovský náskok.
Teraz sa však učí čítať, a prebieha to takto: "Ema má mamu. Mama má Emu." Toto je dobré a užitočné, pretože čítanie je ťažký a komplexný proces. Napriek tomu je intelektuálne dieťa pripravené na omnoho náročnejšie veci. Práve preto má zmysel čítať mu ďalej, nenútiť ho, aby odrazu čítal iba on sám.
Ak dieťa prechádza na samostatné čítanie, je tu ešte jedna vec. Ak sa vy sami učíte napríklad cudzí jazyk a narazíte v texte na nové slovo, alebo na naozaj dlhú vetu, čo spravíte? Vyberiete si zošitok a zapíšete si nové slovíčko, alebo jednoducho určíte význam vety z kontextu? Určite to druhé. Významu celej vety síce rozumiete, avšak slovná zásoba ostáva bez toho jedného nového slova. Takto sa celý rozvoj slovnej zásoby spomaľuje. Toto presne sa deje, ak dieťa číta knihu, v ktorej nachádza nové slová. Ak ich je veľa, stráca motiváciu, knihu odkladá, voda sa nad ňou zatvára. Ak ich je menej, prehryzie sa tým, no jeho slovná zásoba nenarastá tak ako by mala. Ak mu však niektoré časti číta rodič (hoci na striedačku), má priestor sa pýtať a zastavovať. To nové slovo odrazu nemá iba význam, rodič mu ho vie uložiť do inej vety. Slovíčko sa ukladá do pasívnej slovnej banky a raz vypláva na povrch. Krása.
Nedávno sme na facebooku videli jeden zaujímavý obrázok. Na lavičke sedeli dve matky s deťmi. Jedna čítala knihu a jej dieťa tiež. Druhá, ktorá spolu so svojim potomkom držali v rukách mobily, sa jej pýta: " A vy ste ako dokázali, že vaše dieťa číta knihy"? Deti sú jednoducho naším obrazom vo všetkom súhlasíš?
- Amen.
Viki ty si šikovná akčná mama. Aké aktivity máš ešte vo svojom diáry?
- Nuž, na leto pripravujeme už tretí ročník prečítaného leta, veľkej čítacej akcie. V tomto roku je Martinus už náš oficiálny partner, pripravujeme parádne brožúry a mapy na rozdávanie, juj. A na jeseň zase chystáme druhý ročník košického BookParku, ktorého súčasťou bude aj Konferencia (ne)obyčajných rodičov. V tomto roku bude už dvojdňová. A veľká preveľká vec - jedným z našich hostí bude Petr Horáček, autor a ilustrátor skvelých detských kníh. Bude pre deti s rodičmi robiť ilustrátorsky workshop. Okrem toho, sa tam bude diať veľa iných vecí: bábkové divadlo, senzorické dielne pre bábätká, ilustrátorské semináre s ďalšími seminár špeciálne pre oteckov o rovnováhe práce a rodiny, výstava malých vydavateľov detských kníh zo Slovenska a Čiech a podobne.
Keby si mala jednou vetou vyjadriť svoj vzťah ku detskej knihe a čítaniu ako takému. Aká by to bola?
- Čítanie je lepidlo. Lepí rodičov a deti k sebe. A v 21. storočí nevieme dať dieťaťu nič vzácnejšie než je sústredený čas jedného na druhého.
Ďakujeme
Čítajme si spolu sledujte:
Web: https://citajmesispolu.sk/
Fb: https://www.facebook.com/citajmesispolu/
Imstagram: https://www.instagram.com/citajmesispolu/
Ďakujeme
Čítajme si spolu sledujte:
Web: https://citajmesispolu.sk/
Fb: https://www.facebook.com/citajmesispolu/
Imstagram: https://www.instagram.com/citajmesispolu/
0 komentárov