Mať niekoho, na kom vám záleží, mať niekoho, s kým zdieľate svoje túžby a trápenia, mať niekoho, od koho si pýtate radu a viete, že vám poradí najlepšie ako vie, mať niekoho, kto vás podporí, povzbudí, na koho sa môžete spoľahnúť. Nie, nie, nehovorím o životnom partnerovi, aj keď to ta vyzerá. Respektívne je nádherné, ak toto všetko má aj váš životný partner. No na mysli mám priateľov, takých skutočných, o ktorých viete, že nie sú len sezónnou záležitosťou. Koľko ich máte? Je ich veľa? V dnešnej dobe plnej závisti, súťaženia a zahľadenosti  do samého seba, je tých skutočných priateľov skutočne pár. Ak ich máte viac, tak patríte medzi šťastných ľudí. Priznám sa, že v mojom živote bolo veľa silných priateľstiev, no neboli asi na toľko pevné aby vydržali. To pravé orechové prišlo až keď som sa stala matkou. Čo je dosť paradox, skôr materstvom sa priatelia vytrácajú. Áno, aj mne sa okruh priateľov preriedil takmer na nulu. Jedného dňa ma navštívila žena z instagramu aj so svojimi dvoma chlapcami. Od tohoto dňa, mám vo svojom živote "soulmate" a nechcem aby nikdy odišla. Nerozdelila nás dokonca ani diaľka. Na dráte z Ke do Ba sme takmer nonostop a ani jednej neunikne nič zo života tej druhej. Proste vieme, že sa prekrásne dopĺňame a sadli sme si "ako riť na šerbeľ", že Barborka?

O tom, ako sme sa spoznali a ako si prišla ku nám na návštevu sme popísali už veľa. Zaujíma ma, ako si sa cítila, keď si stála pred našimi dverami po prvý raz? Pamätáš sa na to?

- Samozrejme že si pamätám. A vieš čo, cítila som sa normálne. Mala som v bruchu príjemné motýle ktoré ma šteklili z nadšenia z toho, že sa stretneme. Išla som síce k niekomu, koho som nikdy osobne nevidela, no nemala som pocit že klopem na dvere neznámeho človeka. Prepísali sme do vtedy hodiny a hodiny slov a viet. Vnímala som to tak, že ťa poznám už dlho. A to je asi presne to kúzlo dvoch spriaznených duší. Funguje to v partnerstve medzi mužom a ženou a my dve sme príkladom toho, že aj medzi dvoma kamarátkami.


My sme sa spojili cez instagram (ako to už bolo povedané), je toto jeden zo spôsobov ako nadobúdaš nových priateľov, alebo to bola výnimka?

- Nedelím spôsob zoznamovania na základe formy akou vzťah vznikol. Nie je to pre mňa podstatné. V dnešnej dobe sociálnych sietí vzniká veľa kamarátstiev presne takto. Keby sme sa my dve stretli niekde na detskom ihrisku, tiež by sa to všetko vyvinulo presne tak ako to je. Veľa mamičiek na materskej dovolenke sa takto zoznamujú. Je to úplne super, že takáto forma tu je. Pár žien poznám len cez nejakú sieť a nikdy som sa s nimi nevidela a určite ani neuvidím.  A vlastne ani nemám potrebu. A keď už som sa s nejakou osobne aj stretla, zistili sme, že máme veľmi veľa spoločných známych. Tak ako my dve.Takže sme si už ani cudzie neprišli. No ty ako moja "soulmate" si určite výnimka. Tam to bolo jednoducho tak, že sme sa na seba pozreli a nemuseli sme ďalej hovoriť. Máme veľa spoločných čŕt, máme rovnaký názor na život, výchovu, lásku. Jasné že nie sme úplne totožné, no to je len pozitívne v tom, že sa jedna od druhej môžeme učiť.

Máš dvoch nádherných synov, nechýba ti "ten chlapinec" ešte doplniť o jednu malú členku? Nemyslím tým hneď dieťa. :D To by sa mohlo stať, že synovia budú traja :-D. Na mysli mám skôr zvieratko. :))

- Ach Mimik nestraš :-D Budeš to zvieratko chodiť venčiť? Ale nie. Zvieratá mám rada. Mala som 16 rokov psa, ( zomrel pred 2 rokmi) no na nového nenastala ešte tá správna doba. Dosť veľa cestujeme a popravde som rada, že zvládam 3 mužov v dome :-D . A inak máš pravdu v tom, že keby som mala ešte tretie dieťa, bol by to opäť chlapec. Tak to cítim. Keď som čakala Jerguška, veľmi som túžila po dievčatku. No s odstupom času som rada, že som dala Jonáškovi parťáka na celý život. Je to naozaj to najlepšie, čo sme mu mohli dať. Je to síce miestami poriadna divočina, no človek si zvykne :-D . Vždy som chcela mať tri deti. Ja sama mám dvoch bratov. No mám určitú sebareflexiu. Viem kde je moja hranica a aké mám limity. Priznávam bez mučenia, že nevládzem. Deti milujem, sú to najdôležitejšie ( aj môj manžel Dominik samozrejme) v mojom živote, no ďalšie tehotenstvo by som už nezvládla. Nie som z tých žien, ktoré tvrdia, že to bolo ich najkrajšie obdobie  v ich živote. U mňa to tak nebolo. Určite na to malo vplyv aj chronické ochorenie ktoré mám.


Je všeobecne známe, že pri chlapcoch sa žena viac namaká v domácnosti. Ako to zvládaš? Ostáva ti čas aj na tvoje aktivity? Napríklad na cvičenie, relax, nákupy?

- My ženy sme mocné čarodejky. Zvládame všetko. Teda aspoň ja ( a tvrdí to veľa žien) pri dvoch deťoch zvládam oveľa viac ako keď som mala len Jonáška. Je to asi tým, že človek si organizuje aktivity a čas. Vie presne čo bude zajtra. Ja to proste tak mám. Milujem určitý systém a funguje to. Mám čas aj na seba. Cvičím pravidelne, teda mám aj rôzne výpadky. V lete to nestíham. No je to pre mňa dôležité. Som šťastnejšia keď cvičievam a cítim sa tak lepšie aj psychicky aj fyzicky. Najradšej relaxujem vo vani s časopisom v ruke a nákupy veľmi nemusím. Nebaví ma to. Berie mi to energiu. Takže ku nám chodí veľa kuriérov :-) Nakupujem cez net ( oblečenie) a do potravín chodieva väčšinou môj Dominik. 

Čítaš rada? Máš niečo rozčítané? Aký žáner je tvoj obľúbený?

- Rada čítam.  Naozaj veľmi rada. Milujem knihy. Doma sme ich mali stále veľa. Za môj vzťah k nim vďačím rodičom. Toto som ti ešte nestihla prezradiť ale mojou vášňou je poézia. Mala som obdobie keď som sama tvorila básne. Mám ich odložené. Raz ti ich ukážem. Jacques Prevert a Miroslav Válek sú moji obľúbení autori. A potom mám rada Matkina. Mám každú jeho knihu.

Skutočne? To si ma teda riadne prekvapila. Veľmi som zvedavá a už sa neviem dočkať kedy mi niečo z tvojej tvorby prečítaš. :) Máte nádherný domček vo vidieckom štýle, ktorý je špecifický svetlým nábytkom a nádherným dekorom. Aké sú tvoje najobľúbenejšie farby? Líšia sa od tých aké rada nosíš? Ako sa obliekaš a aké farby používaš?

-Neviem na to jednoznačne odpovedať. Keď by si otvorila teraz môj šatník, nájdeš tam asi každú farbu. Teda okrem barbinovskej ružovej. V každom ročnom období sa mi asi páči iná farba. V lete mám rada bielu, modrú. Na jeseň čiernu, sivú, okrovú , žltú. Na jar skôr žiarivejšie farby. No zistila som, že čím som staršia, tým viac inklinujem skôr k jednoduchosti. Nemusím žiariť ako papagáj.
- Dom máme zariadený vo vidieckom štýle. Dedina je moja srdcovka. No náš domov nie je v tomto jednotný. Miešajú sa v ňom rôzne štýly. Mám v obľube aj miešanie moderny s retrom. Nového so starým. Páčia sa mi mnohé štýly. No nie v každom by som chcela žiť. Teraz je populárny "nordic style", ktorý sa mi síce páči, no doma by som ho nechcela. Dobre sa cítim všade tam, kde je drevo, veľa vankúšov, fotiek, kde cítim že sa tam žije. Nezáleží na štýle ale na tom, čo daný priestor, vyžaruje. Najviac má chytí za srdce štýl, ktorý sa volá "pocit domova". Ten sa nedá dosiahnuť nábytkom, ale ľudmi, ktorí sa v ňom majú radi.


Netajíš sa tým, že si reumatička. Určite je to veľmi nepríjemná a dosť obmedzujúca choroba. Dá sa s reumou zvládať všetko? Existujú zbrane, ktoré ju pomáhajú zmierniť alebo potlačiť? Ako si sa s ňou stotožnila?

- Áno som hrdá reumatička. Od 15 rokov. Netajím sa tým. Práve naopak. Som presvedčená, že ak má človek nejaké chronické ochorenie, je dobré ak o tom hovorí. Vie to pomôcť ľuďom, ktorý sú na tom podobne a tiež je to super psychohygiena. Reumatoidná artitída ( môj druh reumy) je obmedzujúca, to áno. Nedá sa presne popísať aké reumatik pociťuje bolesti. To vie pochopiť len ten, kto tým žije. No stačí asi to, že nepriala by som to ani nepriateľovi. Je to ochorenie ktoré je celoživotné a človek sa s ním proste musí naučiť žiť. Neviem kedy som sa s ňou stotožnila. Mala som 15 rokov a život sa mi zmenil. Neuvedomovala som si to. Jednoducho to tak bolo. Mala som rôzne obdobia. No som vďačná že existuje liečba, ktorá mi pomáha žiť plnohodnotný život. Reume som vďačná za mnoho vecí. Som empatickejšia k bolesti druhých a nikdy sa nevzdávam. Áno mám dni keď si poplačem. Keď nevládzem obliecť nie len seba, ale ani deti. Keď mám problém napísať čo i len jednu smsku. Vtedy ma to aj hnevá. No vždy si poviem, že zajtra bude lepšie. A funguje to. Ľudia veľmi ani nechcú uveriť, že som reumatička a to je asi aj dobre. Som rada že som na tom tak, ako som. Že som bola schopná vynosiť dve zdravé deti. To je základ. To že som denne ubolená pre mňa nie je podstatné. Som na to zvyknutá. Mám nekonečný prah bolesti :-D Vždy si poviem že radšej ja, ako Jonáško alebo Guško. Dám si lieky, dvihnem hlavu, posťažujem sa ti, že dnes to je zlé a idem ďalej. Všetko je v hlave a v tom ako sa k problému postavíte. 12. október je svetovým dňom reumatizmu. Určite si o tomto ochorení niečo prečítajte. Reuma nie je len chorobou starých mám, ale žiaľ postihuje aj malé deti.

Pri tom všetkom si začala podnikať. Založila si Slivníkovo. Internetový obchodík, ktorý nie je dlho na trhu, no rýchlo si získal klientelu a svojich verných fanúšikov. Vieš nám prezradiť, čím to je? V čom je Slivníkovo špecifické?

- Na to by mali odpovedať skôr, tí čo majú Slivníkovo radi. Netuším v čom to je, no robím všetko úprimne a s radosťou. Takže je to možno v tom :-) Eshop vznikol spontánne. Vyštudovala som síce andragogiku ( výchova a vzdelávanie dospelých), no od nepamäti ma napĺňa práca s deťmi. Aj preto je Slivníkovo zamerané práve na ne. Milujem jedinečné veci a handamade tvorbu. Všetko čo v Slivníkove nájdete je vyrobené na Slovensku a v Čechách. A 90 percent tovaru tvoria ruky šikovných mám. Mnohých ešte počas materskej dovolenky, čo je skvelé. 

Pod Slivníkovom sa zrodila aj naša prvá spolupráca. Založili sme značku SLIVA. Viem, že niečo nové pripravuješ pod Slivou, prezdradíš nám viac?

- Pripravujem toho veľa. No netlačím na pílu, tak ako aj ty. Všetko je tak ako má byť. No kedy to bude, netuším :-D Deti sú pre mňa na prvom mieste a ešte sa prispôsobujem reume. Prezradím len to, že SLIVA bude mať aj svoju sestru SLIVAbijou.

Ty ako blogerka nie si žiaden nováčik a v týchto vodách  plávaš dlhšie. Koľkým blogom sa venuješ a na čo sú zamerané? Ktorý ti je srdcom najbližší?

- Nie som určite blogerka. Necítim sa tak. Skôr som "pisateľka". Odkedy som sa naučila písať, od vtedy tvorím. Som introvert a táto forma prejavu je pre mňa jednoduchšia. Už ako mála som mojej mamke ( ktorá je mimochodom slovenčinárka) vždy povedala, "zadaj mi nejakú tému a ja budem písať" :-D Zbožňujem to. Pri písaní žijem v inom svete. Každú vetu si predstavujem. Ukľudňuje ma to. Každý človek by mal začať písať. Aj ten, čo si myslí, že to nevie. Dá sa pri tom zbaviť stresu a trošku vypnúť od reality. Píšem blog "Slivníkovo" ktorý je venovaný hlavne na veci ktoré predávam ( ale nie len im), Reumama, čiže denník mami reumatičky, no a teraz už aj "Dvematky". Cítim sa dosť schyzofrenicky, čo do ktorého blogu písať :-D No chce to asi čas to zistiť a hlavne neprispievam denne. Iba vtedy, ak mám potrebu písať.

Sleduješ aj iné blogerky? Máš obľúbený blog?

- Áno, áno. Mám obľúbencov. Nepozerám na blogoch len fotky. Skôr ma musí osloviť text. Štýl písania a výpovedná hodnota. Pravidelne sledujem "Dorota a Greta". V tomto blogu mám veľmi rada to, že text je rovnako úžasný ako aj krásne fotky. Potom je to "The moments of life", "Madame coquette" ( moja srdcovka), "Little king", "The leshion list", "Fashionvisionsss" a pod.. Všetko sú to ženy matky, ktoré blogy píšu a robia to super. Sledujem potom mnoho blogov o jedle, životnom štýle. Prostredníctvom Slivníkova som sa dostala k mnohým blogom no nesledujem ich len kvôli spoluprácam. Mám ich rada.

Dvematky je blog ktorý je  iný tým, že ho nerobíš sama. Je náročnejšie ak sa jednej veci venujú dve osoby? Ako sa ti spolupracuje na Dvochmatkách? Napĺňa to tvoje/naše predstavy?

- Nikdy v ničom nemám dopredu prehnané očakávania. Dvematky sú ešte len na začiatku. Sú v procese hľadania cesty. Áno, je to iné v tom, že sme na to dve. No my sa vieme vždy dohodnúť,že?  Raz dva a je to. Nestrácame zbytočne čas. Zatiaľ ide všetko tak ako sme obe chceli. A to je dôležité. Som rada, že sme sa k tomu konečne dokopali. A že sa neponáhľame. Uvidíme ako sa to celé vyvinie. No je to na dobrej ceste a som rada že práve ty si tou druhou matkou v Dvochmatkách. Alebo prvou:-D Ja budem kľudne pokorne, druhou :-)


 Stalo sa niekedy, žeby si si povedala "som šťastná"? Máš životný cieľ, či dokonca nesplnený sen?

- Nesplnený sen nemám. Mojim snom ( už od mala) bolo mať zdravé deti a rodinu. Mám dvoch synov, manžela ktorý je mi oporou. Všetci sú zdraví. To je pre mňa základ. Nie je to klišé. Je to naozaj tak. Nie všetko je ideálne a ide vždy tak, ako by som chcela. No s nadhľadom a humorom sa dá všetko zvládnuť. Človek si svoj pocit šťastia nosí v sebe. Ja som ho našla.  Čo viac si priať?  Takže áno, som šťastná. 



Keď sme zakladali "Dve matky", bolo to veľmi náročné. Nemohli sme si vyhradiť čas na to, aby sme sa stretli, sadli si spoločne za kompy a písali. Sme od seba takmer 500 kilometrov. Všetky predstavy, nápady, formu aj vizuál sme vytvorili na diaľku. Keď sme riešili otázku článkov a postov, keďže sme obe adminky, museli sme si dať hneď od začiatku  určiť nepísané pravidlá. Tak vznikla aj rubrika  " Na dráte s.." Vynikajúci nápad- jedna druhú vyspovedať. Zistili sme, že sme si bližšie ako sme si mysleli :-) Nechcem znieť pateticky, ale toto je skutočne medzi nebom a zemou. Je to priateľstvo na celý život, čokoľvek by sa dialo. Pevne verím, že aj vy máte pri sebe spriaznenú dušu,  niekoho koho ľúbite, ale tým iným priateľským spôsobom. Nekonečne a bezvýhradne mu dôverujete. Vtedy ste šťastný človek, pretože čokoľvek sa bude diať, máte to s kým zdielať.


Mimi